Hviezdny hotel pre psov – 1. Veterinár

„Doktor Julo, môžem už ísť?“ pípla mladučká asistentka v malej veterinárnej ošetrovni.

„Už?“ zamračil sa sympatický starší pán, ktorého napriek veku všetci žoviálne volali Julo. Prax veterinárneho doktora vykonával už desiatky rokov, no práca so zvieratami ho ešte stále bavila.

Oveľa horšia bola pre neho práca s ľuďmi. Napríklad neustále mrnkanie tejto asistentky Hanky. Julo ju vzal na dohodu len preto, aby v jej blízkosti pookriala jeho starnúca duša. Pripomínala mu dcéru, ktorú už dlho nevidel. Prakticky od rozvodu so ženou po tridsiatich rokoch manželstva.

Opájal sa vôňou Hankinej mladosti, jej vierou v ľudské dobro. Napriek jej lenivosti je to milé dievča, krehučké ako vtáča. Ešte si nestihla spáliť krídla… Ale aj na to príde, v duchu sa škodoradostne usmial. Život sa s nikým nemazná a nebude sa ani s ňou.

Pozrel na meteostanicu, ktorá sa tlačila na úzkej polici medzi krabičkami s prípravkami proti kliešťom a liekmi na odčervenie. Ešte len končil máj, ale slnko bolo posledné týždne naozaj neúprosné, pražilo ako divé. Našťastie sa dnes zrána konečne spustila poriadna búrka.

Julo sa vrátil myšlienkami späť k Hanke a miesto počasia skontroloval na meteostanici hodiny. Keď videl, že do konca bežnej pracovnej doby je ešte ďaleko, podráždene Hanke odvetil: „Ešte sú len štyri!“

„Viem, ale nikoho tu nemáme a ja sa potrebujem učiť. Budúci týždeň máme skúšky, tak som myslela, že…“

Že ju starý pán, dobrák, pustí, keď sa okolo neho päťkrát zavlní a zakrúti mu zadočkom priamo pred nosom, pomyslel si frustrovane veterinár. Pozrel na monitor so zábermi z čakárne – naozaj bola prázdna. Môžem to tu pre dnešok pokojne zavrieť. Aj tak je najvyšší čas, aby som sa šiel domov pripraviť na Slávnosť susedov.

Slávnosť susedov sa konala v tejto okrajovej štvrti mesta raz ročne. Išlo síce len o spoločenskú zábavu, ale pod záštitou starostu, a to sa obyvateľom počítalo. Byť zadobre s vedením štvrte, ale aj so susedmi sa predsa môže kedykoľvek vyplatiť.

„Aby som pravdu povedal,“ zamumlal viac pre seba ako pre asistentku, „aj mne by sa hodilo odísť skôr. Musím sa ísť ešte prezliecť. Myslel som, či na tú slávnosť nepôjdete so mnou robiť mi garde. Možno tam natrafíte na nejakého neodolateľného fešáka. Je piatok, na učenie budete mať celý víkend.“

Hana sa objavila vo dverách ordinácie a ospravedlňujúco zagúľala očami: „Pán doktor, viete, že mám priateľa. Ten by mi dal, keby som dovolila nejakým týpkom motať sa okolo mňa…“

„No nič,“ prerušil ju rýchlo, aby nemusel počúvať jej ďalšie mrnkanie. „Tak teda ešte poupratujte, a tým sme na dnes skončili.“

„Super,“ rozžiarila sa a podarovala mu zvodný úsmev. O chvíľočku už vrazila do ordinácie s mopom a šibko ním lietala po dlážke. „Pán doktor, nohy!“ upozornila a mop už bol pod stolom, zatiaľ čo Julo balansoval na stoličke so zdvihnutými chodidlami. Ledva dokončila dlážku, presunula sa k umývadlu a dočista ho vyšúchala. Nerozhodne krútil hlavou. Dievčaťu budem musieť vysvetliť, že sa upratuje odhora dole a nie naopak.

Jeho úvahy prerušilo zvonenie nad vchodovými dverami do čakárne.

„Do kelu,“ začul nasrdený Hankin hlas, ktorá bola už takmer hotová.

Na obrazovke videl v čakárni ženu v stredných rokoch s malým hnedým psom na rukách. Očami behala po stene s letákmi a nervózne šľapou poklopkávala na dlážku.

Hanka prudko otvorila dvere z prípravne, až sa návštevníčka strhla. „Je mi ľúto, ale práve končíme,“ povedala rázne.

„Ale môj pes je zranený!“ odpovedala neznáma návštevníčka. Hanka si všimla, ako zaťala sánky a privinula si psa bližšie k hrudi. Gaštanovohnedé vlasy sa jej lepili na spotené čelo. Očividne si na ceste do veterinárnej ambulancie dobre pobehla. Vyzerala odhodlane a prísne aj napriek priateľským vráskam okolo očí.

Hanka pozrela spýtavo do kamery.

Julo to sledoval na obrazovke z čakárne. Keď videl, že návštevníčka sa tvrdohlavo dožaduje, aby bola vpustená dnu, hlboko si vzdychol a stlačil gombík pre mikrofón. „Hanka, pustite ju ďalej.“

Hanka neochotne otvorila dvere vedúce z čakárne do ordinácie a pohybom ruky naznačila návštevníčke, aby vstúpila: „Nech sa páči, len nezabúdajte, že pán doktor sa ponáhľa.“

Žena rázne vkročila do ordinácie a Hanka za jej chrbtom priskočila k vchodovým dverám, otočila zvnútra kľúčom a na sklo obrátila tabuľku s oznamom: „Zatvorené“.

Julo odhadol vek návštevníčky s gaštanovohnedým hniezdom na hlave na niečo okolo päťdesiatky. Pomaly už skoro všetky dámy boli mladšie ako on a začínalo mu byť jedno o koľko. Trochu sa zamračil pri pohľade na jej módne zladenie. Bola oblečená v snehobielej sukni a oranžovej blúzke. Obuté mala oranžové tenisky. A v neposlednom rade mal psík v jej náručí oranžový obojok. Trochu výstredné na takú zrelú ženu, pomyslel si.

Veľavravne si odkašlal a opýtal sa: „Ako môžem pomôcť?“

„Pozrite sa, čo spravili s mojou Lízou,“ zvolala návštevníka utrápene.

Hanka pohotovo načiahla ruky za psom, jemne ho položila ho na pracovný stôl.

„Neboj sa, zlatíčko, nič zlé ti neurobím,“ prihovárala sa mu, zatiaľ čo ho hladila po chrbte.

Zrazu vyľakane odskočila. „Pán doktor, pozrite!“ Zdvihla ruku, ktorá bola červená od krvi. Z hladkania sa psovi očividne otvorili rany.

Julo sa zamračil a rýchlo sa spýtal návštevníčky: „Povedzte nám, čo sa stalo, pani…?“ Uvedomil si, že sa ešte nepredstavila.

„Barbora Bojná,“ odpovedala rázne. „Boli sme na prechádzke pri lese. Líze som hádzala konáre pre aport. A vtom sa na ňu z lesu vyrútili cudzie psiská!“

Hanka sa medzitým načiahla po rolke s papierovými utierkami a odsávala krv. Pracovný pult sa farbil na červeno. Julo vytiahol zpod stola ďalšiu rolku papieru.

„Koľko ich bolo?“

„Tri! Nemohla som uveriť vlastným očiam. Hnusáci jedni!“ zahromžila Barbora.

„Rozumiem. Keď sú útočiace psi aspoň tri, vytvoria svorku a vtedy je horšie,“ vysvetľoval Julo. „Som prekvapený, že je ešte vôbec na žive.“

„Ja som sa na ne vrhla!“

„Vy?“

„Nosím v kabelke sprej, nastriekala som im z neho do tých hnusných papúľ!“ odpovedala a v očiach jej zasvietilo zadosťučinenie.

„Šikovné riešenie,“ pochválil ju. „Je múdre nosiť so sebou niečo na obranu. Konečne žena, čo myslí na svoju bezpečnosť.“

„Nemám obranný sprej! Použila som lak na vlasy! V strese som vytiahla z kabelky, čo bolo po ruke. Keď som začala striekať, sklopili uši a prestali dorážať. Potom stiahli chvosty, odbehli, ale moja Lízka zostala skučať na zemi,“ Barbore sa zlomil hlas, ktorý doteraz pôsobil tak pevne. „Chúďatko moje, čo s ňou bude?“

„Rany sa zacelia. Je to dobre živený pes, vylíže sa z toho. Vydezinfikujem mu to, pichnem antibiotikum a dám vám masť, ktorou mu to treba ešte pár dní natierať,“ zhrnul Julo diagnózu. V duchu obdivoval jej duchaprítomnosť. Imponovalo mu, že okrem zvyčajného ženského jačania vie táto Barbora použiť aj mozog.

„To nestačí, musíte s tým niečo spraviť!“ povedala Barbora a sledovala Hanu, ktorá jednou rukou pridŕžala psíka a druhou potierala poranenú kožu dezinfekciou.

„Prepáčte, ale naozaj mi nemusíte radiť, čo mám robiť. Psom sa takéto rany nezašívajú. Scelí sa to samé.“

„Nehovorím o Líze. Mám na mysli tú svorku. Nie je predsa možné, aby tu takto nadivoko pobiehali túlavé psy! Treba ich chytiť a utratiť.“

„Možno neboli túlavé, len niekomu ušli…“

„Ohrozili mňa a zranili moju Lízu. Pôjdem to nahlásiť na políciu.“

„To by som nerobil!“ zarazil sa a znížil tón, „Prakticky s tým zbytočne stratíte čas. Policajti sa na to vykašlú, majú súrnejšie veci ako naháňať bezprizorných psov. Najlepšie, čo môžete spraviť, je zaobstarať si kvalitný sprej s korením. Ak chcete, odporučím vás známemu. Zaoberá sa obrannými prostriedkami, dá vám dobrú cenu.“

„Nejde len o mňa. Veď to je otázka všeobecnej bezpečnosti! Tu sa prechádzajú mamičky s kočíkmi. Viete si vôbec predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby niektorú napadla svorka psov?“

Julo sa nervózne pomrvil na stoličke. Pochopil, že s touto ženou to nebude ľahké. Chvíľu váhal a potom sa otočil k Hanke: „Bežte domov, ja to tu už dokončím.“

Hanka naňho vďačne pozrela a rýchlo zamierila von. „Pán doktor, nehneváte sa, že nejdem na tú slávnosť s vami?“ ozvala sa ešte od dverí.

„Netreba, dedinčanom nebudete chýbať, nie ste domáca,“ upokojil ju doktor. Obrátil sa na otočnej stoličke a vyzrel oknom z ambulancie. Pri rohu budovy netrpezlivo podupkával mladý muž a uprene hľadel na mobil. Veterinár sa pobavene uškrnul: „Len bežte, priateľ už na vás čaká!“

Hana sa zapýrila a vybehla von.

Julo vrátil pohľad k Barbore. Nemal chuť riešiť s ňou problém túlavých psov, no vedel, že na ňu musí ísť rozumne. Poklepal prstami po stole a rozhodol sa ju úctivo vyprevadiť k dverám. Lenže keď vstával zo stoličky, zavadil o roztok s hypermangánovou tekutinou. Obsah fľaštičky sa rozlial a rozprsknuté kvapky zasiahli Barborinu bielu sukňu.

Julo si uvedomil, že teraz ju nemôže jednoducho vypoklonkovať z dverí, ako mal ešte pred minútkou v úmysle. Pozrel na fľaky a v duchu sa uškrnul pri myšlienke, že najrýchlejšie riešenie pohromy by bolo, keby návštevníčke sukňu stiahol a…

„Ešte aj toto,“ zahundrala Barbora a pozerala, ako na bielej látke rozkvitá fialová ruža.

„Nechcel som, prepáčte,“ povedal Julo a keďže nevedel, čo by mal spraviť, opäť si sadol za stôl a neisto sa rozhliadol po ordinácii. Pohľad sa mu zastavil na fľaši s octom pri výlevke. „Pokúsim sa to vyčistiť.“

„Neviem, či to pomôže. Dnešok mám strašný! Najprv šok v práci, potom tie psiská a teraz toto,“ dodala Barbora.

„Nebojte sa, nie ste sama, kto má zlý deň. No Líza sa uzdraví, sukňa sa vyčistí! A zase bude lepšie.“

„No to je presne ono,“ povedala prísne a varovne mu zdvihnutým prstom zamávala pred očami. Líza zdvihla ňufák a spýtavo sa na svoju paniu zahľadela. Barbora pokračovala: „Každý všetko berie na ľahkú váhu, ale problém s túlavými psami sa nesmie bagatelizovať! Je to nebezpečné!“

Julo stiahol obočie. „Prepáčte, ale mňa neobviňujte! Čo mám ja spoločné s tým, že vás napadli psy?“

„Ste veterinár a tým psom treba pomôcť. Keď sa túlajú, znamená to, že im chýba adekvátna opatera. Možno trpia hladom, inak by neútočili,“ vyletelo z nej.

Julo v duchu prevrátil oči a vtom zbadal, že fialové fľaky na stole sa mu vpíjajú do papierov. „Radšej sa venujme vašej sukni.“ Rýchlo vstal a hľadal handru. Ordinácia bola malá a znova neobratne drgol do police s liekmi. Našťastie sa tentokrát nič nerozlialo.

„Hana,“ zavolal automaticky na asistentku, ale hneď si uvedomil, že už je preč. Pozrel na hodiny na stene, blížila sa piata. Musí prísť na Slávnosť susedov načas. Nechcel riskovať, že starosta odíde hneď po príhovore a už sa s ním nestretne. Prešiel k umývadlu a vzal jedinú handru, ktorú tam našiel. Keď ju zdvihol, mal pocit, že je to vecheť na dlážku, ale v tej chvíli mu to bolo jedno. Navlhčil ju octom a zadíval sa nohy  návštevníčky.

„S týmto si to vyšúchajte,“ povedal stroho a podal jej handru.

Sledoval, ako si Barbora zúrivo trie látku na stehnách. Fialové fľaky na sukni zružoveli a vytvorili zábavné obrazce.

Zmierlivo vysvetľoval: „Ja môžem konať, až pôjde o týranie zvierat a toto, čo sa stalo vám, je opačné garde. Zvieratá nikto netýral, skôr týrali ony vás.“

Barbora mala pocit, že si z nej uťahuje a to ju popudilo. „Netárajte hlúposti! Zvieratá sú vaša profesia, tak chcem vedieť, čo sa s tým bude robiť!“

Julo nervózne zaškúlil na hodiny. Chápal, že ktokoľvek by po takom traumatickom zážitku reagoval podráždene, ale on na emočné výlevy nemal čas. Nervózne znova poklopkal prstami po doske stola. „Nehnevajte sa, ale ja už budem musieť ísť. Viete, ako to spravíme? Uvedomil som si, že vám predsa len môžem pomôcť. Ak sa tu nebudem zdržovať, stihnem starostu na slávnosti a preberiem s ním problematiku túlavých psov komplexne. Nastavíme systémové riešenie.“

Veril, že jeho nápad Barbora ocení a upokojí sa.

 Ona sa však len ešte viac zamračila a podozrievavo sa spýtala: „Akáže slávnosť?“

Julo netrpezlivo vysvetľoval: „Volá sa to Slávnosť susedov. Zídeme sa tam všetci z tejto štvrte, vrátane starostu. Tak sa s ním o tom pobavím. Môže byť?“ Zdvihol sa a prešiel k dverám, aby zdvorilo ukázal návštevníčke, že už je čas ísť.

Barbora vzala Lízu do náručia a hrozivo sa na Jula zahľadela: „Chcem byť informovaná!“

Keď za sebou zabuchla dvere, Julo si vzdychol a sám pre seba si povedal: „Hovorí sa, že pes, ktorý šteká, nehryzie. Ale u žien to neplatí.“

Nový článok už čoskoro


Raz týždenne posielam svojim čitateľkám email s novým článkom a zaujímavé informácie naviac. Zapíšte sa, ak máte záujem 🙂

Sľubujem, že to bude stáť za to, no ak náhodou nie, budete mať kedykoľvek možnosť sa zo zasielania emailov odhlásiť. A pretože si cením Vaše súkromie, môžete si tiež prečítať moje zásady ochrany osobných údajov, aby ste sa uistili, ako bezpečne zaobchádzam s týmito dátami.

Pridaj komentár