Hviezdny hotel pre psov – 2. Vinco

Keď Barbora s Lízou v náručí vyšla z veterinárnej ambulancie, preletela okolo nich obitá biela dodávka a pri rohu budovy prudko pribrzdila. Spod kolesa vyšplechla na Barborinu sukňu spŕška špinavej dažďovej vody. Z dodávky sa vysúkal šľachovitý chlapík a pobral sa k dverám ambulancie.

„Sorry,“ prehlásil bez záujmu pri pohľade na jej sukňu a zmizol v budove veterinárnej ošetrovne.

Barbora zostala nešťastne  stáť. No tak to by sme mali vydarený deň, pomyslela si zmierene. Zahľadela sa na sučku Lízu s očami plnými lásky a mäkko jej pošepkala: „Aspoň, že ty budeš v poriadku.“

Jej myšlienky zamierili k úvahám, aké je krásne mať psa vo svojom živote. Zasnene sa na Lízu usmiala.

Posledné roky som ťa toľko zanedbávala, pomyslela si smutne. Stále len práca, projekty a kariérny rast. A na tie najdôležitejšie veci nikdy nebol čas.

Zaspomínala si, ako sa do Lízy zamilovala hneď v prvý deň, keď ju zbadali s dcérou v mestskom útulku. Predtým, než sa Barborina kariéra rozbehla, tam chodievali robiť dobrovoľníčky. Veľmi ich to s dcérou zblížilo. Čistili spolu koterce, vynášali odpad, ale najradšej venčili psy. Robili to dovtedy, dokým sa neobjavila Líza. Hrdzavo hnedý oriešok bol nájdený zúbožený na ulici. Majiteľa nehľadali, ani sa žiaden neprihlásil. Chodievali Lízu venčiť niekoľko týždňov, až jedného dňa prišli domov aj s ňou. Potom dcéra odišla do Anglicka na štúdium a Barborina kariéra začala v rovnakom čase naberať na obrátkach. Na Lízu zrazu nikto nemal čas.

A rovnako ani na manžela, pomyslela si zarmútená Barbora.

Líza, akoby vedela, o čom jej pani premýšľa, sa jej pomrvila v  náručí a zatvorila korálkové oči.

Áno, pomyslela si Barbora a pozrela na sučku, vzťahy sú to najdôležitejšie, čo máme. A ty si mi pomohla nielen upevniť vzťah s dcérkou, ale vďaka tebe sa pravidelne zoznamujem aj s novými ľuďmi.

Barbora sa vďaka Líze prednedávnom na liečení v kúpeľoch zblížila s Cilkou. Ukázalo sa, že jej spolubývajúca má tiež svojho vlastného domáceho miláčika. Čoskoro tak zistili, že vďaka psom majú množstvo spoločných tém a príbehov pre ich zábavné rozhovory v bahenných zábaloch.

Hoci bola Cilka o dekádu staršia ako Barbora, padli si do oka. Dokonca zistili, že bývajú relatívne blízko pri sebe. Barbora žila v paneláku na sídlisku a Cilka vlastnila domček v okrajovej mestskej štvrti, ktorá so sídliskom susedila. Cilkin syn Cyril so ženou Miriam dokonca bývali na rovnakom sídlisku ako Barbora. Mali šestnásťročného syna Mariána, ale Cilka o vnukovi nechcela hovoriť. Len naznačovala, že s chlapcom sú problémy.

Keď Barbora vycítila, že to je delikátna téma, viac sa už na Mariána nevypytovala. Miesto toho sa zhovárali o psoch a často sa nasmiali na spomienkach, čo tí ich miláčikovia vyviedli. Cilkin pes Bruno bol čistokrvný predstaviteľ Border Kólie, najobľúbenejšie plemena v Španielsku a Slovinsku. Priateľka ho vychvaľovala, aký je mierumilovný, pracovitý, priateľský, ale aj akčný.

Dokonca sa dohodli, že budú chodiť venčiť psov spoločne. Lenže ubehol skoro mesiac od ich zoznámenia a doteraz sa nestretli. Barbora sa teda rozhodla, že teraz je najvyšší čas, aby za Cilkou zašla na návštevu. Aspoň sa jej vyžaluje. Pohladila pospávajúcu Lízu v jej náručí a vybrala sa po ulici, ktorá viedla k priateľkinmu domu.

V duchu si cestou premietala, aký mala zlý deň. V práci si ju hneď ráno zavolal šéf a oznámil jej, že sa chystá reorganizácia. Barbora bude musieť prijať odstupné a nájsť si iného zamestnávateľa.

Prišlo to úplne nečakane, pretože za posledné roky dávala práci úplne všetko. Svedčili o tom aj jej excelentné výsledky a stabilný postup v hierarchii firmy.

Krátko po nepríjemnom rozhovore so šéfom jej prišla správa od manžela, ktorý jej oznamoval, že nečakane odlieta na služobnú cestu a ozve sa neskôr. Keď mu skúsila zavolať, už bol nedostupný, pravdepodobne tisícky kilometrov nad zemou v lietadle.

Cítila, ako sa jej vzťah s manželom kvôli neustálym pracovným povinnostiam zhoršuje. Cítila, ako sa od seba vzďaľujú. Čím viac rástla profesionálne, tým menej bolo času na manžela.

Teraz budem mať možnosť mu to vynahradiť, vzdychla si neiste, pretože sama nevedela, či sa má tešiť z toho, že bude mať viac času na manžela, alebo sa obávať toho, čo si počne bez roboty.

Len čo dnes po príchode z práce vystúpila z výťahu, už sa chodbou niesol veselý štekot. Otvorila dvere do predsiene a Líza si od nadšenia cvrkla.

Sučka však bola vycvičená. Barbore stačilo naznačiť jediné gesto a Lízin štekot ustal. Svoju radosť dávala najavo už len upreným pohľadom a vytrvalým krútením chvosta.

Barboru zo spomienok vytrhol kyslastý zápach. Zo zeleného koberca medvedieho cesnaku už vykúkali stonky a chystali sa rozvinúť biele hviezdice kvetov.

Pri prechádzke častokrát míňali tento les, ktorý vždy zjari lákal májovou zeleňou mladučkých listov. Pokoj dýchal zo všetkých strán, ulica bola ako vymretá.

Zašmátrala v kabelke a z bočnej priehradky vytiahla papierik s adresou. Číslo domu sa zhodovalo s číslom na zelenej bránke, pred ktorou práve stála. S nádejou pozrela cez plot, či nezbadá Cilku v záhrade, ale videla len pestrý záhon kvetín lemovaných nízkym radom bršlenu. Zazvonila, no v dome sa nič nepohlo. Nerozštekal sa ani Cilkin pes Bruno.

Barbora sa nedočkavo rozhliadala, keď jej pohľad upútal v diaľke na konci cesty veľký čierny pes. V tej chvíli si pomyslela, že sníva. Myseľ jej zaplavil strach, že sa zopakuje situácia spred hodiny. Našťastie pes bol sám, lenže nekompromisne mieril k nej.

Barboru trochu upokojilo, že spoza murovaného plota, pri ktorom stála, začula detské: „Deďo, požor, polejem ťa!“

Vzápätí nasledoval smiech a mužský hlas s predstieraným hnevom povedal: „Počkaj, keď ťa chytím!“ Spoznala hlas miestneho krčmára Vinca. Mal krčmu na kraji sídliska, do ktorej si pri víkendových prechádzkach občas zašla na kofolu. Jeho vnučka sa zvonivo rozosmiala. Ich šantenie pripomenulo Barbore časy, keď aj jej dcéra bola ešte malá.

Z príjemných spomienok ju však vyrušil blížiaci sa zatúlaný pes, ktorý už bol len kúsok pred ňou. Strnulo čakala, čo spraví. Našťastie len prebehol okolo a upaľoval ďalej. Vzápätí z bočnej uličky vybehla kučeravá čiernovláska v tielku a rifľových šortkách. Bez dychu na Barboru zvolala: „Milá pani, nevideli ste tu dobermana?“

„To bol váš?“

„Teda videli ste ho?“ vydýchla si žena. „Ktorým smerom šiel? Musím ho rýchlo nájsť, bojím sa, že sa mu niečo stane.“

Barbora zacítila od zlosti pulzujúci tep v spánkoch: „Jemu? Nebuďte smiešna! To ľudia a iné psy sú v nebezpečí! Pozrite, čo spravil dnes ráno mojej Líze.“

„Nemožné! Arči je mierumilovný pes, ten by nikdy žiadnemu psovi neublížil,“ rezolútne krútila hlavou žena až jej čierne kučery lietali okolo tváre.

„Nehnevajte ma. Veľmi dobre si pamätám, že to bol čierny doberman a s ním ešte dva ďalšie túlavé psiská!“ zlostne vyprskla Barbora.

Čiernovláska netrpezlivo prestúpila z nohy na nohu. Zvažovala, či sa pustiť do hádky. Potrebovala však čím skôr nájsť strateného psa, a preto zmiernila tón. „Pekne vás prosím, len mi odpovedzte, ktorým smerom bežal.“

Barbora kriticky skĺzla po jej vyšportovanej, ale drobnej postave. „Ani sa nečudujem, že vám ušiel. Je jasné, že štyridsaťkilová žena nemôže zvládnuť päťdesiatkilového psa…“

Čiernovláska ju netrpezlivo prerušila: „To nie je o kilách! To je o tom, koho pes považuje za pána. Ide o hierarchiu v svorke. Nemôžem za to. Ubzinkol z dvora, pretože môj priateľ nedovrel bránku. Je mi ľúto vášho psíka, ale teraz mi, prosím, už povedzte kam bežal?“

„Bol tu minútu pred vami, išiel tamtým smerom,“ ukázala Barbora dole ulicou.

„Ďakujem a nehnevajte sa, ozaj ma to mrzí.“

Ospravedlnenie znelo úprimne a to Barboru potešilo. Nahlas si však neodpustila výčitku. „Mrzieť vás to nemusí, stačí, keď budete na svojho psa lepšie dozerať.“

Náhle si uvedomila, že veselé hlasy z Vincovej záhrady ustali a keď sa obrátila k murovanému plotu, videla zvedavého Vinca s krkom natiahnutým ponad ohradu. Usmial sa na Barboru, potom mu pohľad skĺzol k jej ušpinenej sukni a výhražne zakričal na odchádzajúcu čiernovlásku v šortkách.

„Denisa! Dobre som počul Zase vám ušiel pes? Ešte raz sa to stane a garantujem vám, že toho psa živého viac neuvidíte!“

Denisina tvár sa stiahla do grimasy. Bez odpovede sa rozbehla dole ulicou smerom za utečeným dobermanom. Po pár krokoch sa však náhle otočila a predtým, než zmizla za rohom, prudko vystrčila prostredník nad hlavu smerom k Vincovi.

Barboru náhle opustilo rozhorčenie a pobavene sa uškrnula.

Vinco však zďaleka pobavene nevyzeral.

„Ujde jej pes!“ vyprskol nahnevane. „Strašná ženská, táto akože majiteľka psieho hotela! Keby pohrýzol moju vnučku, okamžite by som ho odstrelil, a ju tiež!“

„Ale, pán Vinco, načo také silné slová,“ chlácholila ho Barbora.

„Načo? Situácia začína byť neúnosná. Tých túlavých psov pribúda. Musí sa spraviť poriadok!“ zakričal bojovne a buchol si po hrudi.

„V tom s vami súhlasím,“ pritakala Barbora.

„Som rád, chce to mastné pokuty. Však ja to dnes na slávnosti vedeniu poviem. Nech konečne niečo spravia, na to sú tam!“ zrúkol odhodlane. „Dúfam, Barbora, že aj vy prídete? Varím pre všetkých hostí gulášik. Bude to jedna báseň, mäsko mäkulinké ako perinka,“ opisoval pyšne.

Barboru to neprekvapovalo, pretože vedela, ako celá mestská štvrť chodí do jeho krčmy špeciálne na vychýrený domáci guláš.

Za ich chrbtom zašelestili kríky a Barbora s Vincom sa otočili. Pomedzi drôtené oká v plote vedľajšieho pozemku na nich zízala vráskavá ženská tvár.

„Kvačalová, už ste zase v plnom nasadení?“ zvolal Vinco ironicky.

„Čo sa deje?“ zakričala na nich stará pani.

„Hotelierke opäť utiekol pes,“ vysvetlil Vinco.

„Tej?“ odfrkla si znechutene Kvačalová.

Predtým, než Vinco stihol odpovedať, pribehla k nemu jeho vnučka. „Deďo, poťme polievať,“ zašušlala a namierila na neho hadicu. Vinco okamžite zabudol na Barboru aj na starú pani Kvačalovú. V očiach sa mu zjavila neha. „Bŕŕ,“ vykríkol a rozbehol sa naháňať dievčatko.

„Vidíme sa na slávnosti,“ zavolala ešte za ním Barbora. Potom zaostrila pohľad na starú pani z vedľajšieho pozemku.

Pre sedemdesiatročnú pani Kvačalovú bola kontrola okolia a sledovanie jeho obyvateľov hlavným zdrojom zábavy. Jediný syn Ján, ktorého mala, na ňu kašlal a tak sa zamestnávala životmi susedov. Pri plote trávila hodiny, ani teraz hneď neodchádzala a vytrvalo hľadela na Barboru.

Barbora to využila a spýtala sa: „Neviete, ako sa darí pani Cilke? Zvonila som u nej, ale nik neotvoril.“

„Dnes som ju ešte nevidela,“ povedala váhavo Kvačalová, „čo od nej potrebujete?“

Barbora sa usmiala: „Sme kamarátky, len som prišla na návštevu.“

„Vás nepoznám,“ zahlásila Kvačalová a podozrievavo pokrútila hlavou.

„Zoznámili sme sa s Cilkou len nedávno na liečení. Bývam tu na sídlisku.“

Kvačalová si popod nos zamrmlala čosi o cudzincoch a stratila sa z dohľadu.

Barbora len mykla plecami. Rozhodla sa, že návštevu Cilky odloží na inokedy a pobrala sa domov.

Ďakujem za prečítanie :-)

Mám pre Vás jednu malú pozornosť.

Prečítala som desiatky kníh a vedeckých článkov o zdravej výžive pre ženy po 50-ke. Tieto informácie som sama pre seba zhrnula, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť a pripomenúť si všetko dôležité.