Hviezdny hotel pre psov – 3. Denisa

Izbu Hviezdneho hotela pre psov napĺňala ponurá atmosféra. Len okno s riedkym závesom žiarilo ako televízna obrazovka. Denisa sa zvalila na starú koženú sedačku a unavene zdvihla oči. Kým našla a priviedla dobermana Arčiho, ubehla dobrých pár kilometrov. Podráždilo ju, že jej priateľ na pohovke oproti si ju nevšímal.

„Na obed si sa vyparil a nepovedal si, kam ideš. A najhoršie je, že ani tú bránku si opäť poriadne nezavrel. Psy utekajú a tebe je to jedno,“ povedala vyčítavo.

Džony sa vrátil do hotela len chvíľu po Denise. Bol od nej omnoho starší a na prvý pohľad sa k sebe ani nehodili. Napriek tomu Denisu k nemu niečo priťahovalo. Bola to jeho ľahostajnosť, či tá neúmorná sebaistota? Sama si nebola celkom istá.

Miesto odpovede na jej výčitku sa z pohovky prikrytej dekou plnou psích chlpov natiahol za fľašou piva. Priložil si ju k ústam a do hrdla si vlial polovicu obsahu. Na zdvihnutej ruke sa vyrysoval sval s tetovaním morskej panny. Spomienka na Dánsko, keď blúdil Európou. Nezdržal sa tam dlho, viac času strávil v Španielsku, kde v lete v pohode prečkal noc pod mostom a nemusel platiť za ubytovanie.

Denisu jeho mlčanie ešte viac podráždilo. Rozhodila rukami v zúfalom geste: „Tak čo je? Vinco sa vyhrážal, že nabudúce bude strieľať. Pochop, ja nepotrebujem problémy!“ Čakala na reakciu a skúmala svojho spoločníka. Uvedomila si, že jej imponovalo jeho prešedivené strnisko i vypracované svalstvo. Džony vravieval, že triceps tvorí vyše polovice objemu paže, ale napriek tomu sa väčšina borcov či skôr blbcov zameriava na biceps.

Džony je síce sexi, racionálne zvažovala, ale pre život to nestačí. Potrebujem niekoho, na koho sa dá spoľahnúť, nie chlapa do vetra, ktorý nevie ani len bránku zavrieť. Zaborila prsty s krátkymi nechtami do vlasov a započúvala sa do zvukov za oknom. Z dvora bolo počuť koncert psieho štekotu. Ostré tóny sa prelínali s temnými basami a krochkaním.

„Pomocník ako ty mi je nanič,“ povedala Denisa skôr sama pre seba.

„Jasnačka, je to moja vina, že sa tá bránka nedovíra,“ odpovedal jej zrazu podráždene a znova priložil hrdlo fľaše k ústam.

„Tak ju oprav!“

„Mýliš si ma s údržbárom, zlatá moja. Na to si nájdi niekoho iného, to neni mój džob,“ zahlásil Džony.

„Kde si bol celý deň?“ dobiedzala.

„Sleduješ každý môj krok! Normálne som musel niečo vybaviť,“ odvrkol.

„Čo bolo súrnejšie, ako sa postarať o psy? To je práca, za ktorú ťa platím.“

„Tá almužna od teba nestačí ani na cigarety.“

Denisa pozrela na prázdne fľaše od piva v kúte izby. „Zadarmo tu bývaš, zadarmo piješ aj ješ, tak čo ešte? Na viac nemám.“

„Veď práve, keď nemáš, musím sa postarať o seba sám.“

„Myslela som, že si tu spolu vybudujeme živobytie.“

„Spolu? Hlavne, že hotel je písaný na teba.“

„Je na hypotéku, nie je moja chyba, že ty si bol pre banku nedôveryhodný.“

„Nevyrývaj,“ povedal výhražne.

Prehrabla si čierne kučery a nervózne pohladila srsť žltohnedého psa, ktorý sa vyvaľoval na gauči vedľa nej. Zľahka mu prešla bruškami prstov medzi ušami. „Nezabúdaj, platí nový zákon o veterinárnej starostlivosti. Ak sa nebudeme poriadne starať o zvieratá, môžu nás pokutovať…“

„Somariny,“ prerušil ju Džony.

„Somarina bola považovať zviera iba za vec.“

Odtiahol fľašu od úst a z hrdla mu vyšiel chrapľavý smiech. „Dobrá dušička sa ozvala,“ opäť sa zasmial a na jeden ťah dopil zvyšok. Fľašu položil k ďalšej prázdnej na ratanový stolík. „Naivka, zákon nič nevyrieši.“

„Ale vyrieši, zvieratá sú už chránené!“ povedala spupne.

Páčilo sa mu, keď jej v očiach zasvietila iskra, ale neznášal jej fanatický postoj ku ochrane zvierat. „Keď sa ti do tohto tvojho úžasného psieho hotelíka dovalí nejaký pánko veterinárko na kontrolu, som zvedavý, ako budeš krochkať blahom.“

„Nech príde, ja sa dobre starám o psov,“ vyhlásila rezolútne Denisa.

„Len aby. To sa nasmejem, keď ti naparí pokutu. Alebo ťa niekto udá a zvieratám môžeš už len zakývať,“ Džony prežúval tie slová v ústach ako kus mastného bôčika. „Áno, hocijaká baba zo susedstva ťa môže udať! Sprosté zákony.“

„Tie zákony predsa vytvorili v záujme zvierat,“ nesúhlasila Denisa.

Džony sa začal zlomyseľne smiať. „A nejde len o psov. Chceš povedať, že budem týrať prasa, ak si ho spracujem do klobás? Keď spravím zabíjačku, neradím nijakému veterinárovi, aby vstúpil na môj pozemok. Ak, tak len za predpokladu, že je rýchlejší ako guľky z mojej brokovnice. Ten zákon je proste debilný!“ Džony sa zahnal po dotieravej muche, čo mu preletela okolo nosa a sadla na okraj hrdla dopitej fľaše. S úškrnom dodal: „Furt opakujem, že je to somarina! Kto by sa opovážil sem liezť, toho zastrelím ako škodnú zver.“

„Už hovoríš ako krčmár Vinco,“ pokrútila znechutene hlavou Denisa.

Vonku sa veselé pobrechávanie psov zmenilo v zúrivý štekot. Denisa vyskočila z gauča a pozrela z okna.

„Potrebujú sa prebehnúť!“

Džony pozoroval muchu, ktorá si to od fľaše namierila k trblietajúcej sa kvapke piva na stole. Napriahol sa, že ju chytí, ale mucha raketovo ufujazdila. „Prečo mi to hovoríš? Je to tvoj hotel alebo môj?“ odsekol namrzene a natiahol sa po novej fľaši piva.

„Živí aj teba,“ pozrela netrpezlivo na mobil, „už bež!“

„Keby som sa spoliehal na almužnu od teba, moc by som si toho neužil!“

„Dostávaš, koľko odrobíš. Aká práca, taká pláca!“ odsekla Denisa.

„Čo tým chceš povedať?“ zavrčal. Spakruky si otrel vlhké ústa.

„Džony, prosím ťa, o čo ti zas ide?“

„Ty akože nevieš?“ Nahnevalo ho, že už aj druhú fľašu mal z tretiny vypitú. „Staraj sa ty o svojich psov a mne daj pokoj!“ Zdvihol sa a zamieril do kuchyne.

„Kam ideš? Povedala som, že máš ísť so psami!“

„Nediriguj!“ začula z kuchyne. „Keď budem chcieť, pôjdem, ale nie v tomto teple! Psy by mohli zinfarktovať,“ zarehotal sa, „čo by na to povedali tvoji zazobaní klienti? Alebo chceš, aby ťa prišiel navštíviť ten veterinár? Videl som, moja zlatá, ako si si s ním minule šepkala.“

„S doktorom Julom riešim pracovné záležitosti a rozhodne nie pošepky!“ povedala nahnevane.

Hluk vonku nabral na ohromujúcej intenzite. Denisa vrtko prebehla do kuchyne, odkiaľ bolo vidieť na príjazdovú cestu. Zbledla.

„Arči zase zdrhol!“ skríkla. Doberman patril jej najsolventnejšiemu zákazníkovi. Klient často chodieval do zahraničia aj na niekoľko mesiacov a Arči sa v jej hoteli dobre udomácnil. Len stále vymýšľal a hľadal cestičky, ako si užiť. Bol nezbedný, ale inteligentný. Preto bolo treba na neho dávať obzvlášť pozor.

Denisa zbadala pootvorenú bránku, pocítila príval zlosti na Džonyho a prestala sa ovládať. Zlostne zasyčala: „Ty idiot, zase si poriadne nezavrel!“

„Koho si nazvala idiotom?“ vyšlo z jeho úst podozrivo pokojne.

„Nemáš na starosti nič iné ako dohliadnuť na tie psy. Ale ty miesto toho iba mudruješ a chľastáš. Utekaj za Arčim! Vieš, že ten somár Vinco je schopný ho zastreliť!“

„Len pokoj,“ odvrkol Džony a okázalo si otvoril ďalšie pivo.

Ani nepostrehla, kedy jej ruka vyletela a pristála na jeho líci.

Zo sedačky pod oknom vyskočil labrador a výhražne zavrčal. Džony naňho nedbal. Potichu zasyčal: „Toto si si ku mne dovolila naposledy. Ak žena nevie, kde je jej miesto, treba jej ho ukázať. Vypadni odtiaľto a choď si tých psov dať do poriadku sama.“

Labradorove vrčanie zosilnelo. Denisa sa na Džonyho nenávistne zahľadela. Pár sekúnd bojovala s chuťou zaboriť prsty do jeho vlasov a všetky mu ich vytrhať. Zhlboka vdýchla horúci vzduch do pľúc a to ju prebralo.

Rýchlo vybehla von. Kým rozháňala klbčiacu sa svorku na dvore, sľúbila si, že s Džonym skoncuje.

Slnko pálilo akoby po búrke opäť chcelo ukázať svoju silu. Keď si utierala pot z čela, uvidela na druhej strane plota veselého Arčiho. Pribehla k nemu, schmatla ho za obojok a voviedla ho späť do dvora. Bránku poriadne zaistila a medzitým rozmýšľala, či ten doberman naozaj tak túži po slobode, alebo to je len nenapraviteľný záletník neustále hľadajúci suky.

Keď mala prácu za sebou, pozrela sa na seba a znechutene pokrútila hlavou. Usúdila, že v tých šortkách nemôže ísť na Slávnosť susedov. Musí sa nejako nahodiť a spraviť dojem, pôsobiť dôveryhodne. Tento deň bude pre ňu významný. Musí uhovoriť starostu na dotáciu pre svoj hotel. Veď to nie je len biznis. Jej hotel zahŕňa aj charitu a oficiálne by ho mohla rozšíriť o útulok.

Vrátila sa do domu a z myšlienok ju vytrhlo cvaknutie za chrbtom. Džony mal ruku na kľučke, chystal sa odísť. Uštipačne povedal: „Myslíš na veterinára?“

Zlostne zavrtela hlavou a odvrkla: „Jasné, na koho iného?“

Napriek jeho hrubosti ju odvaha neopustila. Akoby aj mohla, veď ak by nebola dosť silná, nedokázala by sa pustiť do myšlienky vybudovať hotel pre psov a zobrať na seba hypotéku s nejasným koncom. Priatelia ju vtedy odhovárali. Strašili, že má viac odvahy ako rozumu. Lenže ona neodolala banke, ktorá jej ponúkla úver aj napriek slabým príjmom.

Nakoniec to od banky ani nebolo až také riskantné. Jej hotel sa nachádzal na dobrom mieste. Hodnota domu sa nikdy nestratí. Ak nebude vládať splácať úver, dom jej zoberú a predajú inému.

Ale to ja nikdy nedopustím, zaťala päste a dupla si nohou.

Ďakujem za prečítanie :-)

Mám pre Vás jednu malú pozornosť.

Prečítala som desiatky kníh a vedeckých článkov o zdravej výžive pre ženy po 50-ke. Tieto informácie som sama pre seba zhrnula, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť a pripomenúť si všetko dôležité.