Hviezdny Hotel pre psov – 4. Seleckí

Cyrilovi, ako vždy, visela kravata nakrivo.

Jeho žena, Miriam, nesúhlasne pokrútila hlavou. Najprv sa jej dvadsaťkrát vypytuje, ktorú si má dať, a potom si ju ani poriadne neuviaže. „Ukáž,“ natiahla ruku.

Prudko sa odklonil. „Nie som decko,“ zasyčal. Prstami stisol kravatu a pohľadal správnu polohu, „dobre?“

Miriam našpúlila pery a prikývla. Nahodená v svetlej blúzke a úzkej šedej sukni si nasúvala lodičky. Sledoval, ako si stočila prameň vlasov naslinenými bruškami prstov. Vyzerala dobre. Aj on chcel na Slávnosti susedov zapôsobiť. Mohla teda omrvinku pozornosti venovať aj jemu.

Miriam ako keby mu čítala myšlienky, otočila sa a skúmavo sa na neho zahľadela. „Daj si tú tmavošedú s čiernymi prúžikmi, nech ladíme.“

Cyril si pomyslel, že spolu ladiť nemusia a vytiahol kockovanú, ktorú dostal na posledné Vianoce od matky. „Pozri, táto je fajn.“

„Nie, daj si tú šedú!“

Cyril rezignovane vytiahol viazanku, ktorú mu vnútila. „Neznášam takéto akcie. Človek nevie, o čom sa má zhovárať.“

Miriam pobehla v lodičkách do spálne. Netrpezlivo preberala v mužovej skrini natrieskanej košeľami jeden vešiak za druhým. „Prečo všetky tieto staré kusy odkladáš?“

„Nikdy nevieš, čo sa zíde,“ zahundral Cyril, „vyhadzovať dobré veci si môžu dovoliť milionári a to my nie sme!“

Miriam bola šporovlivá, ale Cyrilova prehnaná šetrnosť ju vytáčala. „Zatiaľ nie sme, ale keď sa Cilka jedného dňa poberie na onen svet, budeme.“

„Matku nechaj na pokoji,“ zavrčal Cyril.

„Keby si sa viac snažil, mohli sme byť bohatí aj bez nej,“ odvrkla a vrátila sa k téme. „Nemusíš veci vyhadzovať, existujú aj účelnejšie riešenia,“ povedala. Podupkávala nervózne lodičkami pri vchodových dverách.

„Rád by som vedel aké?“

„Darovať staré oblečenie charite. Získal by si u starostu bodík.“ vrátila sa z predsiene a vytiahla zo šatníka novú kravatu.

„Počul som, že starosta ani na tú slávnosť nepríde.“

„Typické! Akože to zorganizuje a potom na voličov nemá čas a neskôr sa bude čudovať, ako mu dopadnú voľby.“ Priložila novú kravatu k jeho košeli: „Táto je dobrá… Nie, počkaj, tá sa zase nehodí ku mne.“

„Hovorím, že sa nemusíme k sebe hodiť,“ vrátil kravatu do skrine.

„Myslíš? Samozrejme, že musíme, sme manželia.“

„Vezmem si túto!“ povedal rázne.

„Načo sa ma teda pýtaš,“ otočila sa a nahnevane sa vrátila do predsiene. „Ak si nepohneš, pôjdem sama.“

V poslednom čase mala z manžela pocit, akoby sa jej vzďaľoval. „Vyberáš kravaty, ako by si šiel na svadbu. Veď ide o hlúpu dedinskú zábavu.“

„Tak prečo si si ty nedala tepláky?“ uštipačne podotkol Cyril. Mal chuť ju nahnevať, ani nevedel prečo. Možno len preto, že jeho žena vždy presne vedela, čo má robiť, a on neustále tápal. Ani kravatu si nevedel vybrať.

„Ešte sa musíme zastaviť pre tvoju matku,“ súrila ho Miriam a netrpezlivo pohojdávala s kľúčmi od bytu na ukazováku. „V poslednom čase sa mi zdá, že Cilke sa ťažko dýcha. Keď nás bola navštíviť ostatný raz, prvé, čo spravila bolo, že utekala k oknám a pootvárala ich. Dúfam, že po tých kúpeľoch sa už má lepšie.“

„Má šesťdesiattri, zdravotné komplikácie budú pribúdať. Ale ako ju poznám, už dávno je na slávnosti a má za sebou prvú porciu Vincovho gulášu. Všade chodí s predstihom, je zbytočné sa pre ňu zastavovať.“

„Ako myslíš.“ povedala Miriam.

Zamkli vchodové dvere do bytu a nastúpili do výťahu.

Zrazu si Cyril uvedomil, že sú bez syna a vyhŕkol: „Kde je Marián?“

„Vyhovoril sa, že je dohodnutý s partiou.“

„Iné som ani nečakal. Uvedomuješ si, že náš tínedžer na náš názor kašle? Je odrazom tvojej benevolentnej výchovy. Vždy som vravel, že decko potrebuje remeň,“ hundral.

„Prestaň, prosím ťa, ani sám neveríš tomu, čo vravíš. Nie je to moja výchova, ale skôr tvoje gény,“ prskla uštipačne a obratne zmenila tému: „Vraj susedská súdržnosť. Celá tá akcia je len o tom, aby sa jeden povyzvedal na druhého. Všetci navzájom sa budú tváriť milo a za rohom sa poohovárajú.“

„To je fuk, patrí sa tam ísť!“ pridal do kroku, keď vyšli z brány domu a prešli okolo ružovofialových pivónií.

„Zrazu máš voľajako naponáhlo,“ neodpustila si Miriam.

Auto nechali na parkovisku a vybrali sa peši. Do Vincovej krčmy to mali z okraja sídliska len desať minút príjemnou prechádzkou.

Keď míňali dom Cyrilovej matky, ktorá bývala neďaleko Vincovej krčmy, Miriam svojho manžela vyzvala: „Skontroluj radšej, či tvoja matka ešte nie je v dome. Nech sa neurazí, že sme sa po ňu nezastavili.“

Cyril neochotne zazvonil na zvonček, ale nik neotvoril. „Už je isto na slávnosti,“ skonštatoval.

 „Máš pravdu, nie je tu ani jej pes. Cilka vždy berie Bruna so sebou.“

„A navyše okná sú zatvorené. Vieš, aká je posadnutá čerstvým vzduchom. Nikdy som ju nevidel v dome bez toho, že by neotvorila okno aspoň na škáru,“ poznamenal Cyril. „Téma je uzavretá. Poďme už konečne, nech nám ešte zostane z Vincovho guláša. Vieš predsa, akí sú ľudia. Ak je niečo zadarmo, tak nech aj črevá potrhá. Ozaj, ty si niečo zobrala?“

„Čo tým myslíš?“

„Každý má na slávnosť doniesť niečo pod zub. Má to predsa byť o susedskej vzájomnosti.“

Miriam zagúľala očami a nahnevane odvrkla: „To si mi predtým nepovedal!“

„Nemáme doma nejaké prebytky, niečo, čím by sme mohli prispieť na občerstvenie?“ spýtal sa úplne zbytočne, pretože svoju manželku poznal a vedel, že nikdy žiadneho jedla nenavarí viac ako treba. Ak čohosi zvýšilo, okamžite to išlo do koša.

Miriam sa na neho hrozivo zahľadela.

„Niečo tam musíme doniesť, nech nevyzeráme, že sme sa prišli iba najesť,“ Cyril sa bezradne rozhliadol. „Skočme do potravín a kúpme aspoň nejaké krekry.“

Nový článok už čoskoro


Raz týždenne posielam svojim čitateľkám email s novým článkom a zaujímavé informácie naviac. Zapíšte sa, ak máte záujem 🙂

Sľubujem, že to bude stáť za to, no ak náhodou nie, budete mať kedykoľvek možnosť sa zo zasielania emailov odhlásiť. A pretože si cením Vaše súkromie, môžete si tiež prečítať moje zásady ochrany osobných údajov, aby ste sa uistili, ako bezpečne zaobchádzam s týmito dátami.

Pridaj komentár