Hviezdny hotel pre psov – 5. Slávnosť susedov

Slávnosť susedov sa konala v miestnom pohostinstve, ktoré slúžilo svojmu účelu ešte za socializmu.

Po revolúcii, keď prebiehali divoké privatizačné procesy, ho Vinco získal na obľúbenej holandskej dražbe, na ktorej sa vyvolávacia cena nezvyšuje, ale znižuje. Aby sa taká dražba mohla konať, prihlásilo sa päť ľudí a štyria z nich len predstierali, že majú o nehnuteľnosť záujem. V prvom kole na ponúkanú cenu nikto nereflektoval a tak sa cena mohla znížiť na polovicu. V druhom kole sa prihlásil jeden, Vinco, ktorý nehnuteľnosť kúpil. Spravidla išlo o dohody ľudí z podsvetia, ale nebolo isté, či aj on k takým patril. Možno mal iba príslovečné šťastie, čo už sa neskôr nikto z miestnych obyvateľov neodvážil odhadnúť.

Teraz bolo zaujímavé iba to, že mestský úrad zaplatil prenájom krčmy na celé popoludnie. Oslavu susedov organizovala poslankyňa miestneho zastupiteľstva na starostov pokyn. Pre pôvodných a už aj dosť starých obyvateľov tejto štvrte to bola príležitosť lepšie sa zoznámiť s mladými, ktorí postupne, ako plynul čas, stále častejšie vymieňali tých pôvodných.

Keď sa zjavila Barbora, boli už obe miestnosti pre hostí zaplnené. Ustarostene sa zadívala na veľkú kabelu, v ktorej si priniesla Lízu. Snáď jej medzi toľkými ľuďmi nebude nepríjemne, pomyslela si. Nechcela ju nechať doma, keď sa ešte len začala zotavovať zo svojich zranení.

Chvíľu tápala, kým si jej oči privykli na typické krčmové pološero. Prekvapene si obzrela vynovený interiér. Uznanlivo pokývala hlavou, krčmár Vinco sa pochlapil. Staré ošúchané stoly a stoličky nechal vymeniť za imidžové z dreveného masívu, steny natreté na bielo zdobili pôvodné zrenovované artefakty. Drevené kolesá z vozov slúžili ako lustre, na strop pripevnili starý, nanovo nalakovaný rebrík. Spolu to vytváralo starosvetskú a predsa modernú atmosféru.

V rohu miestnosti zbadala stôl určený pre občerstvenie, ktoré prinášali návštevníci v rámci ducha celej slávnosti. Na bielom obruse sa vynímali pochutiny, hoci niektoré by už za normálnych okolností boli určené na vyhodenie. Stálo tam niekoľko zaváraninových fliaš s obsahom, ktorý vekom zrôsolovatel. Barbora doniesla koláčiky, pre ktoré sa zastavila v neďalekej samoobsluhe. Takmer okamžite sa pri nej objavila stará pani Kvačalová. Chňapla prstami zhrčavenými reumou a dva kúsky si položila na tanierik.

„Nehanbite sa, ešte si pridajte,“ nedalo to Barbore s úsmevom starú pani Kvačalovú ešte ponúknuť. Potom sa vrátila k ich predchádzajúcemu rozhovoru: „Prišla už pani Cilka?“

„Keď som sem šla, ešte jej pred dverami sedel pes. Tak sedáva, keď je Cilka v dome.“

„Keď som tam bola ja, nevidela som ani ju, ani psa,“ krútila hlavou Barbora a pohľadom prebehla plnú miestnosť. Kvačalová mykla plecom a presunula sa k ďalším dobrotám položeným na stole.

Barbora prešla do vedľajšej miestnosti, ale ani tam Cilku nenašla. „Je to plné, ani si nemáme kam sadnúť,“ šepla smerom k Líze do kabele. Vzadu v kúte nakoniec zbadala stôl s voľným miestom na konci dlhej lavice.

Keď si prisadala, uvedomila si, že za stolom sedí kučeravá čiernovláska menom Denisa, na ktorú Vinco tak nakričal. Rozstrapkané šortky a tielko vymenila za šaty s červenými kvetmi, ktoré splývali okolo štíhlej postavy.

Denisa sa posunula, aby urobila Barbore miesto. „Ako sa má váš psík?“ spýtala sa.

„Stále rovnako, za pol hodiny sa z toho predsa nevylíže,“ povedala s náznakom podráždenia Barbora. Roztvorila kabelu a pohladila Lízu po hlave. „Nevšimli ste si, že ledva dýchala!“

„Už som sa ospravedlnila, ale Arči za to naozaj nemôže! On by nikdy nikoho nenapadol.“

Barbora si premerala jej útlu postavu a pochybovačne zdvihla obočie. „To hovorí každý majiteľ psa, kým sa niečo nestane. Už ste ho aspoň našli, alebo sa vám ešte stále niekde túla?“

„Našla, chvalabohu, ale aby ste rozumeli, to nebol môj pes. Ja ho mám len na starosti, keď to majiteľ potrebuje,“ chvatne vysvetľovala Denisa.

„Áno, Vinco spomínal, že máte hotel pre psov. Také niečo existuje?“

Denisa prikývla a začala vysvetľovať: „Viete ja zbožňujem psíkov. Odjakživa som túžila s nimi pracovať, tak som spojila záľubu s profesiou a zriadila som si psí hotel. Ale prevádzkujem všetky služby pre chlpáčikov: strihanie, česanie, kúpanie, proste kompletne sa postarám o psa. Aj ho ubytujem, aj ho dám do poriadku. Keby ste potrebovali, tak pokojne príďte, dostanete výhodnú zľavu.“

„A čo ak vám Líza utečie ako ten váš Arči?“ spýtala sa Barbora pichľavo.

„Arči je inteligentný, ale špekulatívny pes. Stále vymýšľa, čo by vyviedol. Nemyslite si, že by tie psy bežne utekali. Bola to len zhoda náhod,“ vysvetľovala Denisa.

Barbora pochybovačne pokrútila hlavou. Miestnosť začínala byť preplnená. Ľudia, ktorí nenašli miesto na sedenie, postávali pri stenách a najviac sa ich motalo okolo stola s občerstvením a nápojmi. Vzduch bol skoro nedýchateľný. Papierovou vreckovkou si osušila pot na čele a premýšľala, že požiada Vinca, ktorý sa na ňu zaškeril od kotla s bublajúcim gulášom, aby zapol klimatizáciu. Veľkou naberačkou práve načrel do váry a zisťoval, či je dostatočne hustá.

„Verte mi, ja sa o psov výborne starám,“ začula Denisin nespokojný hlas, „ som na ne zvyknutá už od malička. So sestrou sme na základnej škole navštevovali kynologický krúžok. Doma sme mali dvoch vlčiakov, boli úžasní. Zbožňovala som ich natoľko, že som šla študovať veterinárnu strednú a nedávno sme založili občianske združenie, ktoré zachraňuje psov z ulice.“

„Len či si toho na seba nenakladáte príliš a potom nezvládate všetko zabezpečiť,“ odpovedala Barbora a neprestala blúdiť pohľadom po miestnosti.

„Blbá náhoda, proste sa stalo,“ povedala Denisa rázne. Vnútorne v nej však rástol nepokoj. Vedela, že Džony už viackrát zabudol zavrieť bránku a Arči nebol prvý zo psov, ktoré z hotela už ušli. V jednom okamihu jej napadlo, či to Džony nerobí naschvál. Nemôže byť predsa taký neschopný, aby zakaždým zabudol. Rýchlo tú myšlienku zavrhla. Ak by hotel neprosperoval, ani jemu by to neprinieslo úžitok.

Naklonila sa k Barbore. „Chcela som vás poprosiť o láskavosť,“ pošepkala a Barbora zacítila vôňu mentolovej žuvačky, „viem, že si myslíte, že to bol Arči, ktorý zaútočil na Lízu, ale verte mi on to nebol. Bola by som vám nesmierne vďačná, keby ste to tu nespomínali.“

Barbora na ňu udivene pozrela. V Denisiných očiach sa zračilo čosi viac ako len strach. Bola v nich ohnivá oduševnenosť, zreničky mala tmavé a na maličký okamih sa Barbore zazdalo, že v nich zbadala výstrahu.

„Chápte ma správne, bol to omyl, viac sa nezopakuje a keby ste to tu rozoberali vôbec ničomu to nepomôže. Ja potrebujem dostať podporu od mestskej časti predsa práve na záchranu tých úbohých zvierat. Ide mi len o ne.“

„V tom prípade ste poklad,“ povedala Barbora.

Denisa nepostrehla skrytú iróniu a horlivo vysvetľovala. „Nechcem sa chváliť, ale môj Hviezdny hotel pre psov ani nemožno nazvať hotelom. Je skôr náhradným domovom. S chlpáčmi sa doslova delím o dom. Psíci mi asistujú pri varení, sledujú ma, kým si ráno umývam zuby, alebo so mnou leňošia na gauči. Spia v izbách a nie v klietkach, ako to býva v iných psích hoteloch. Počas dňa môžu šantiť na veľkom dvore. Koľkokrát vezmem aj bezprizorných psíkov na dočasnú opateru. Rada by som s tým oslovila vedenie mestskej časti a požiadala o pomoc. Tiež sa rada zoznámim s miestnymi. Keď ma ľudia spoznajú, budeme spolu lepšie vychádzať.“

Barbora konečne prestala blúdiť pohľadom po dave a otočila sa k Denise: „Viete, že aj moja Líza je útulkáč?“

„No vidíte. Psíci z útulku bývajú nesmierne vďační. Vážia si, že majú pána a milujúcu opateru. Keby ste kedykoľvek potrebovali, môžete Lízu ku mne dať na dočasnú starostlivosť. Na útulkáčov poskytujem zľavy,“ Denisa v sebe očividne nezaprela obchodníckeho ducha.

„Ak raz pôjdem na dovolenku, zvážim to,“ povedala Barbora, ale vzápätí spozornela. Vo dverách sa zjavil muž so ženou. Tváre jej pripomenuli obrázky Cilkinho syna Cyrila s manželkou Miriam, ktoré jej Cilka na liečení ukazovala. Prešli k stolu s občerstvením a z igelitky vytiahli dve maxi vrecúška s čipsami.

Barbora sa mierne nadvihla na lavici a natiahla krk v očakávaní, že sa vo dverách objaví aj jej priateľka, Cilka. No tá očividne nebola s nimi. Barbora vstala a energicky na Cyrila s Miriam kývala, až kým sa nevydali jej smerom. Všimla si, že Denisa sa zatvárila namrzene a podráždene stiahla pery, akoby ju prítomnosť Cyrila a Miriam znechutila.

Cyril úkosom pozrel na manželku, ale Miriam si už sadala k Barbore, ktorá sa potisla na lavici. Cyril nerozhodne zostal stáť.

„Nech sa páči, ja si presadnem inam,“ postavila sa náhle Denisa a ukázala na uvoľnené miesto. Odbehla do davu bez rozlúčenia.

Barbora ju pustila z hlavy a miesto toho sa opýtala Cyrila: „Príde aj vaša mamička?“

„Myslel som, že je tu,“ rozhliadol sa po miestnosti. „Vy sa poznáte?“

Barbora mu v rýchlosti porozprávala, ako sa s Cilkou zoznámili na liečení v kúpeľoch.

Miestnosť náhle stíchla. Na pódium k provizórnemu rečníckemu pultu vystúpila elegantná mladá žena, ktorá sa predstavila ako poslankyňa. Polodlhé vlasy jej povievali okolo bucľatej tváre. Vzala do ruky mikrofón a technik vyskúšal ozvučenie. Keď bolo nastavené na optimálnu mieru, privítala prítomných a ospravedlnila starostovu neprítomnosť.

Niektorým dámam pri stoloch sa zjavilo na tvári sklamanie. Rýchlo ich upokojila vysvetlením, že ak starosta vyrieši neodkladné problémy, ktoré sa nečakane vyskytli, možno sa predsa len na záver akcie dostaví. Tváre dám sa opäť rozjasnili a poslankyňa pokračovala v príhovore.

Stručne porozprávala históriu vzniku Slávnosti susedov. Vysvetlila, že myšlienku vzájomného stretávania sa začal Francúz Atanase Périfan, keď zistil, že jeho suseda zomrela vo vedľajšom byte a takmer štyri mesiace si to nikto nevšimol. Bol z toho šokovaný a zaviedol tradíciu každoročného stretávania obyvateľov z domu alebo mestskej štvrte pri prestretom stole. Cieľom bolo prekonanie odlúčenosti a posilnenie sociálnej súdržnosti ľudí bývajúcich v spoločnom prostredí. Nakoniec sa k myšlienke stretávania pridružila aj myšlienka boja proti plytvaniu a výzva, aby každý doniesol z domu na stretnutie niečo na pohostenie, čoho mal prebytok, a mohli by to využiť ostatní.

„Myšlienka dobrá, ale kto by jedol tie zvyšky, čo sem ľudia nazvláčali,“ vyhlásil Cyril. Barbora pocítila miernu nechuť. Sústredila sa však opäť na príhovor.

Poslankyňa už rozoberala tému komunálneho odpadu, ktorého sa ročne vyprodukuje na Slovensku kilogram denne na každého dospelého obyvateľa. Nabádala k zmene a k recyklovaniu osobným príkladom.

„Ja dôkladne recyklujem, v mojej krčme nič nevyjde nazmar,“ vykríkol od varnice s gulášom Vinco.

Cyril sa zamrvil, naklonil sa k manželke a šepol: „Ktovie, čo namiešal do dnešnej ponuky. Dúfam, že nie zostatky z celého týždňa.“

Miriam znechutene skrčila nos.

„Mňa by viac zaujímalo, čo vedenie mestskej časti spraví pre to, aby nám tu po dedine a okolí nebehali túlavé psiská,“ pokračoval Vinco.

„To zaujíma aj mňa,“ ozval sa od dverí veterinár Julo, ktorý v bezchybnom obleku práve dorazil na slávnosť.

Poslankyňa sa otočila k svojmu asistentovi a niečo mu pošepla. Prikývol a presunul sa k stolu pre VIP hostí, kde mali zložené farebné informatívne letáky. Chvíľu pracoval na počítači a potom jej šepkal do ucha.

Poslankyňa rázne odpovedala: „Robíme, čo môžeme, ale veľmi to nepomáha, všetky útulky na Slovensku sú preplnené. Odchytených psov nemáme kam umiestniť a ak im nenájdeme domov, budú musieť byť utratené.“

Ešte chvíľu hovorila, ale väčšina ľudí v krčme ju už nepočúvala. Nakoniec príhovor ukončila.

Vinco si od poslankyne prebral mikrofón a hromovým hlasom pozval všetkých na guláš. Krčmou sa rozoznel nadšený potlesk. Krčmár nezabudol dodať, že guláš síce zaplatila mestská časť a pre obyvateľov je zdarma, ale kto chce môže prispieť dobrovoľným príspevkom do spoločnej kasy. Bude to brať ako ocenenie jeho chýrneho kulinárskeho umenia. Na záver veselo žmurkol na publikum a zamával škatuľou od topánok na príspevky.

Barbora sa postavila do radu, ktorý sa rýchlo tvoril pred varnicou.

„To ani nezjem,“ zvolala, keď na ňu prišiel rad a Vinco jej vrchovato naložil misku.

„Nebojte sa, zmizne to vo vás ani sa nenazdáte,“ zaškeril sa Vinco.

„A uvidíte, že si ešte prídete pre dupľu,“ začula za chrbtom a keď sa otočila veselo sa na ňu usmieval veterinár Julo. Rýchlo mu kývla hlavou na pozdrav. Julo sa k nej naklonil a pošepol jej do ucha: „Líza sa rýchlo spamätala, všimol som si, že ju máte v kabele na lavici. Dávajte pozor, lebo ako som si všimol ja, môže to zbadať aj…,“ ukázal očami na Vinca zaujatého naberaním gulášu, „ten zvieratá vo svojom hostinci nestrpí. Tak aby ste neutekali skôr, ako si tú dobrotu dojete.“

„Ja viem, Vinco je na psov alergický, považuje psov za nebezpečných. Ale ja som nemohla v tomto stave nechať moju Lízu doma,“ pokrútila Barbora hlavou.

Doktor Julo rázne odpovedal: „Pes je nebezpečný len natoľko, nakoľko mu to človek dovolí a hlavne nakoľko zle ho vychová a nakoľko zle sa o neho stará.“

„Myslíte, že je to len v rukách chovateľa?“ spýtala sa Barbora neisto.

„Spoľahnite sa, že je to tak. Je to moja profesia, vyznám sa v tom,“ vyhlásil rezolútne.

„Povaha psa však tiež hrá rolu. Veď, ak ju má od prírody agresívnu…“ zaváhala Barbora.

„Tak sa musí zabezpečiť výchova, ktorá je vhodná práve pre taký druh povahy,“ odvetil Julo.

„Budem vám veriť. Vy ste odborník,“ rozhodla sa pritakať, hoci ju celkom nepresvedčil.

„Viete, psy sú zvláštny fenomén. Len málokto k nim má ľahostajný vzťah. V podstate sa postoj ľudí ku psom dá rozdeliť na dve skupiny a každá je často extrémna. Prvá skupina ľudí psov až nekriticky zbožňuje a lipne na nich. Druhá skupina ich zas do špiku kostí neznáša. Niekedy tam hrá rolu odpor až nenávisť a často sa stáva, že v tej druhej skupine dominuje strach. Zväčša ide o ľudí, ktorí majú zlé spomienky z detstva. Stáva sa, že ich pes napadne, nedajbože uhryzne a už sa strachu nikdy nezbavia. Aj keď si mnohí myslia, že ho prekonali. Predstavte si situáciu, že k malému dieťaťu, ktoré sa sotva naučilo chodiť pribehne raz tak veľký vlčiak. Rodičia často nič nespravia, alebo decko trápne povzbudzujú – neboj sa havinka, on ti nič neurobí! No máš ho vidieť! Akoby sa tvárili oni, keby k nim prišiel medveď a niekto by ich presviedčal – neboj sa macka, smelo si ho pohladkaj. Rodičia pozerajú  na psa zo svojej perspektívy, keď sa im zviera motá okolo nôh len do výšky ich kolien.“

„Chápem,“ prikývla Barbora, „zaujímalo by ma, akou skúsenosťou si teda prešiel Vinco. Očividne psov nenávidí.“

„Ťažko povedať, isté je, že to s tou nenávisťou preháňa,“ pritakal Julo a pozrel na Barboru, ktorá oranžovú blúzku so sukňou vymenila za béžový nohavicový kostým. Pristalo jej to. „Ako je na tom vaša sukňa?“

„Fľakatá nielen od hypermangánu ale aj od blata z kaluže. Ledva som vyšla z vašej ordinácie, prifrčala po ceste nejaká dodávka a moja sukňa dostala výdatnú spŕšku z mláky. Dám ju do čistiarne a uvidím. Ak je natrvalo zničená, už to nie je len vaša chyba.“

„V tej dodávke prišiel Džony, pomocník z Denisinho hotela pre psov. Tuším mu poviem, nech prispeje k odškodneniu,“ zasmial sa Julo, „ slovo dodržím. Ak chcete, môžem vám zaplatiť aj hneď teraz.“

„To naozaj nie je treba,“ odmietla Barbora a pozorovala Denisu. Stála pri poslankyni a rozhadzovala rukami. Kvetovaná látka šiat sa vlnila okolo jej štíhlych lýtok. Z reči tela Barbora usúdila, že Denisa vkladá všetku energiu do svojich slov a poslankyňa váhavo načúva.

,,Poďme si sadnúť,“ povedala doktorovi Julovi a zamierila k stolu, pri ktorom si Miriam s Cyrilom vychutnávali svoje porcie gulášu.

,,Moment!“ Julo odbehol a vrátil sa s fľašou vína: „Na prípitok,“ povedal. Nalial všetkým okolo stola. Miriam trochu ohrnula nos, keď si omočila v nápoji pery, ale potom prevrátila do seba pohár bez zaváhania.

„Výborné, choď aj ty doniesť fľašu,“ šepla manželovi do ucha. Nahlas sa ozvala: „Minule som prechádzala okolo jedného domu na druhom konci štvrte a na výveske som si prečítala Hviezdny hotel pre psov. To má byť jeden z tých útulkov, ktoré spomínala poslankyňa?“

„Ide o hotel, zariadenie na dočasné umiestnenie psa, je to tu novinka,“ vysvetlil jej doktor Julo.

„Kto už len by prišiel s názvom hviezdny? Taký gýč,“ ohrnula Miriam nos.

„Drahá, prečo si taká kritická? Myslím, že to je perfektné zariadenie,“ ozval sa Cyril, ktorý sa vracal s fľašou pod pazuchou.

„A ty to ako vieš? Bol si tam, či čo? Majú niekde hodnotenie? Také zariadenia by mali byť testované rovnako, ako je to pri ubytovaní pre ľudí. Niečo ako búkink, aby mu mohli zákazníci dávať hviezdičky. Nie, že niekto si to len tak mir-niks dir-niks nazve Hviezdny hotel.“

„Bol som tam na kontrole, keď Denisa žiadala o povolenie. Nie je to ideálne, ale v rámci možností robí, čo môže. Treba jej dať šancu,“ vysvetľoval Julo. „Starostlivosť o zvieratá nie je jednoduchá a lacná záležitosť.“

Lízu prestalo baviť nepohodlne vylihovať a počúvať spoločenskú konverzáciu a krátko po siedmej začala nespokojne kňučať. Barbora vzala kabelu, z ktorej sa sučka pokúšala vyslobodiť, rázne vstala a rozlúčila sa. Julo vyskočil z lavice, že ju odprevadí, ale ona odmietla a povedala, že ešte ide pozrieť priateľku Cilku.

„Tak ju odo mňa pozdravujte. Keď som šiel smerom na oslavu, tuším som ju zahliadol v záhrade. Myslel som, že aj ona sa zúčastní,“ poznamenal Julo. Starosvetsky Barbore pobozkal ruku a hľadel na jej chrbát, kým nezmizla za dverami krčmy.

Ak ste nečítali predchádzajúce kapitoly, tu je ich zoznam.

Hviezdny hotel pre psov:

  1. Veterinár
  2. Vinco
  3. Denisa
  4. Seleckí

Nový článok už čoskoro


Raz týždenne posielam svojim čitateľkám email s novým článkom a zaujímavé informácie naviac. Zapíšte sa, ak máte záujem 🙂

Sľubujem, že to bude stáť za to, no ak náhodou nie, budete mať kedykoľvek možnosť sa zo zasielania emailov odhlásiť. A pretože si cením Vaše súkromie, môžete si tiež prečítať moje zásady ochrany osobných údajov, aby ste sa uistili, ako bezpečne zaobchádzam s týmito dátami.

Pridaj komentár