Hviezdny hotel pre psov – 7. Miriam

V noci sa Barbora prevaľovala v posteli, pred očami jej ožívali spomienky z predchádzajúceho večera. Obraz Cilky bezvládne ležiacej na zemi pri posteli sa striedal s obrazmi štekajúcej svorky, krvavými ranami zranenej Lízy a fialovými fľakmi na jej novej bielej sukni. Pomedzi to všetko sa stále vynáral Cilkin hlas, ktorý opakoval: Bruno, Bruno…

Prebudila sa do slnečného predpoludnia. Líza viditeľne pookriala a Barbore sa napriek kruhom pod očami zlepšila nálada.

Na mobile si našla zmeškaný hovor od manžela. Kvôli časovému posunu mu radšej nevolala späť, predpokladala, že práve spí.

Na posilnenie si uvarila rannú kávu, zatiaľ čo sa k nej primotala Líza z predsiene a obtrela si o ňu ňufák. Barbora sa k nej sklonila, skontrolovala zranenia a natrela ich masťou, ktorú jej dal veterinár.  Rany sa pekne zaceľovali.

Spokojná si pripravila si z dvoch vajec a plátku slaniny anglické raňajky. Keď dojedla a ešte raz si odchlipla z kávy, uviazala Líze obojok, aby vybehli na prechádzku. Vonku si vždy vyčistila hlavu a cítila oveľa menší stres. Sledovala svojho štvornohého miláčika a myšlienky jej zablúdili späť k Cilkinmu psovi Brunovi.

Zamierila na opačný kraj sídliska k nedávno zateplenému, žltozeleno svietiacemu paneláku. V paneláku bolo dvadsaťštyri bytov a predsa si niekto dokázal presadiť na fasádu farebnú kombináciu hodnú cirkusantského šiatra. Zato okolie domu bolo upravené vkusne. Zelená tráva bez poškvrny a na nej ležali na bielo natreté vyradené pneumatiky, z ktorých vyrastali mladé zelené lístky krušpánu.  Kedysi absolvovala kurz kreativity a jednou z úloh bolo nájsť čo najviac spôsobov využitia starých pneumatík. Použiť ich ako gumovú dekoračnú obrubu ku kvetom jej vtedy vážne nenapadlo.

Nahla sa ku kríku orgovánu a zhlboka vdýchla vôňu jarných kvietkov. Spomenula si na dovolenku, na pach mora, krik čajok, páliace slnko a voňajúce magnólie. Pomyslela si, že je najvyšší čas vypadnúť niekde, kde by sa cítila bezstarostne a nasala novú energiu. Najmä teraz, keď je-bude bez práce.

Prešla po asfaltovej ceste vedúcej cez trávnik k domu, v ktorom mali žiť Cyril s Miriam. Pivónie pri vchode akoby veselo pozývali na návštevu. Pristúpila k zvončekom na sklenej výplni dverí a prst posúvala po menách. Mladý muž prechádzajúci okolo sa jej spýtal, či jej môže pomôcť. Prekvapilo ju, že sa vôbec zaujímal. Ľahostajnosť bol totiž dôvod, prečo sa po svete začali šíriť také podujatia ako Slávnosť susedov. Bez nich by ľudia boli už úplne osamelí. Kedysi si človek mohol bez rozpakov od suseda požičať cukor či vajíčko, ak zrovna chýbali do koláča. Dnes by takú požiadavku susedia považovali za prinajmenšom za podozrivú.

„Tak? Hľadáte niekoho, či nie?“ vytrhol Barboru z myšlienok mladík.

„Ďakujem, už som to našla,“ odpovedala s úsmevom a zastala ukazovákom na mene Seleckí. Zatlačila na gombík, ale nik nereagoval. Mladík medzitým zmizol v dome a brána sa pomaly zatvárala. Barbora ju zachytila a všuchla sa dnu.

Uvedomila si, že nepozná správne poschodie, a preto sa vyviezla výťahom na to najvyššie. Pomaly schádzala po schodoch a postupne kontrolovala menovky na dverách. Nie všetky dvere boli označené. Obávala sa, že tie správne nenájde. Ľudia dnes zostávajú radšej v anonymite.

Na štvrtom poschodí sa však na ňu usmialo šťastie. Objavila menovku Seleckí vyrytú na mosadznom pliešku ozdobným písmom.

Stlačila zvonček. Zostalo ticho, zvonček zjavne nefungoval. Rázne zaklopala a z bytu začula šuchot. Dvere sa otvorili a vykukla hlava plná natáčok. Sotva pod nimi rozpoznala Miriaminu nenalíčenú tvár. Na sekundu sa zháčila, zmätene si ju premeriavala a potom vyhŕkla: „Prepáčte!“

„Dajte mi chvíľku,“ povedala Miriam a dvere sa zabuchli. Barbora spoza nich počula šuchotanie a po pár minútach Miriam opäť otvorila. Z hlavy jej zmizli natáčky a vlny vlasov jej viseli okolo tváre. „V prvý moment som myslela, že prišla poštárka,“ ustúpila a pozvala Barboru dnu.

„Nechcem vyrušovať, ale musím sa vás spýtať na Bruna,“ prešľapovala Barbora nerozhodne pri dverách.

Miriam natiahla ruku a vtiahla Barboru dnu: „Nemusia nás počúvať susedia.“ Oči jej zaleteli k Barboriným nohám. „To je čo?“ Civela na sučku, ktorá oňuchávala obuv uloženú na polici.

„Moja Líza,“ mávla rukou Barbora.

„Ale ona sem nesmie,“ vydýchla a špičkou papuče sa pokúšala sučku vytlačiť von. Líza sa jej vyšmykla a vbehla do obývačky. V Miriaminých zreničkách zasvietilo zdesenie. Jedným uchom počúvala Barborine vysvetľovanie.

„Prečo sa pýtate na Bruna mňa?“ udivene sa pýtala Miriam, kým zúfalo sledovala ako Líza cupitá po mohérovom koberci. Ako len odstránim ten zápach, premýšľala zdesene. Našťastie mám v komore kilové balenie jedlej sódy. Len čo táto čudáčka s jej psom odtiaľto zmiznú, nahusto sódou koberec posypem, a potom to nastriekam enzymatickým neutralizujúcim čističom.

„Včera u Cilky som ho nenašla.“

„Čože? Koho?“ Miriam sa vytrhnutá zo svojich myšlienok nevedela zorientovať.

„No predsa Bruna. Myslela som teda, že je u vás,“ vysvetľovala Barbora.

„Tak to ste na omyle. Ja by som nikdy nedovolila, aby do môjho bytu vstúpil akýkoľvek pes alebo mačka,“ povedala a bezmocne pozerala na Lízu, „no niekedy sa tomu bohužiaľ nedá zabrániť. Vlastne, nechcem tu žiadne zviera. Raz ma manžel so synom prehovorili na papagája. Bolo to strašné! Nikdy by som nepovedala, že taký malý tvor môže vypúšťať toľko ho…“ nedopovedala. „Mala som pocit, že výpary z tých exkrementov sú v celom byte. Stále sme len čistili klietku. Nikdy viac!“

Barbora sa rozhliadla, byt žiaril čistotou a poriadkom. Potom sa vrátila k pôvodnej téme: „Viete, bojím sa, že Bruno sa niekde túla.“

„Spýtam sa Cyrila,“ Miriam sa po prvýkrát pousmiala.

Z chodby paneláku zabzučala výťahová šachta. Barbora sa poďakovala a s ospravedlnením vyviedla Lízu na chodbu. V tom momente zaznelo kovové klopnutie kabínky výťahu, ktorý sa na ich poschodí otvoril. Vystúpil z neho bledý mladík s temnými kruhmi pod očami. Mohol mať sotva šestnásť.

Prekvapene civel na obe ženy. Spravil dva tackavé kroky a na tvári sa mu zjavil potmehúdsky úsmev opilca. „Brý dníček, mami. Ty tu na mňa striehneš?“ zabrblal a pohľad mu skĺzol na Lízu. „A toto tu je čo? Psíííííšššek?“ sklonil sa k Líze. „Mamiššška ti dovolila poškvrniť nepoškvrnené?“ opito parodoval.

Barbora zaregistrovala jemné trhnutie v kútikoch Miriaminých úst. Lícne svaly sa jej nervózne chveli. Bolo vidieť, že to chcelo veľa vôle, aby nevybuchla.

Barbora si obzrela mladíkovu strhanú tvár a úprimne Miriam poľutovala. Rozmýšľala, ako je možné, že perfektná Miriam má potomka, ktorý sa napoludnie dotacká domov totálne zrichtovaný. Premohla nepríjemné pocity a prívetivo sa na neho usmiala.

„Zdravíšško,“ zakvílil mladík, „mama sa vám žalovala?“

„Marián, choď do svojej izby,“ ostro ho prerušila Miriam, „pani Barbora sa zaujíma o Bruna.“

Marián zdvihol obočie, jeho tvár dostala prešibaný výraz a zrazu vyzeral menej opito: „Jasné, každý sa zaujíma o zvieratá, o psov, pchh,“ povedal s nádychom ľahkého znechutenia až odporu. „O Bruna sa báť nemusíte,“ sucho sa zasmial. „Bruno je totiž pán pes,“ zaškeril sa.

„Ako to myslíte?“ Barbora prekvapene zdvihla obočie.

„Ako to myslím? No jednoducho! On si váľa gule v hoteli, aj keď sa poserie, a ja, keď otca naštvem, musím zostať na ulici,“ znechutene sa zaškeril, „no ale pes počúva lepšie ako ja, tak sa má lepšie ako ja, no né,“ vyškieral sa.

„Stačilo!“ Miriam vtiahla Mariána do bytu. „Počuli ste, pes je asi v nejakom psom hoteli. Najskôr u tej…, akože sa to volá…Denisa? Dovidenia teda,“ ukončila rozhovor a dvere sa zabuchli.

Barbora premýšľala o tom, čoho práve bola svedkom. Podľa Miriaminej reakcii odhadovala, že Marián má dlhodobý problém. Keď sa objavil jej syn, konala s rutinou a zdala sa byť skôr  znechutená ako prekvapená.

Barbora nesúhlasne pokrútila hlavou a vyšla spolu s Lízou z paneláku. Tam jej odopla vôdzku a Líza sa šťastne rozbehla cez bršlen.

„Dávajte pozor na to zviera,“ začula Barbora za chrbtom hnevlivý ženský hlas. „Ja to nepochopím, človek sa tu roky stará, robí čo môže a za sekundu je to v háji. Čo máme dať zamrežovať aj záhony?“

„Prepáčte,“ odpovedala Barbora previnilo a úkosom hľadela na šesťdesiatničku v gumených sandáloch a zástere s motyčkou v ruke. Privolala Lízu a opäť jej zacvakla vôdzku.

„Každý sa ospravedlňuje, ale pozor nedá nikto. Úplne ako fajčiari! Niektorí pokojne hádžu špaky na kvetiny. Zlatí komunisti, vtedy tu bol väčší poriadok.“

Barbora radšej nereagovala a bez slova sa pobrala preč. Pani za ňou hundrala: „Som si istá, že aj vy si to myslíte, zažili ste to. Čo sa deje teraz, je čistá Sodoma a Gomora. Vo všetkom!“

Barbora zahla za panelák a uľahčene si vydýchla. „Vieš, čo, Líza? My dve sa teraz pôjdeme pozrieť na ten slávny Deniskin Hviezdny hotelík, súhlasíš?“

Líza štekla a Barbora vytiahla z kabelky mobil. Skontrolovala svoju polohu, potom do cieľa cesty naťukala názov Hviezdny hotel. Modrá čiara na displeji jej ukázala cestu.

Ďakujem za prečítanie :-)

Mám pre Vás jednu malú pozornosť.

Prečítala som desiatky kníh a vedeckých článkov o zdravej výžive pre ženy po 50-ke. Tieto informácie som sama pre seba zhrnula, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť a pripomenúť si všetko dôležité.