Ako sa lieči zlomená ruka po 60-ke

Ako som si zlomila ruku?

Uplynulo len pár týždňov, odkedy sa mi to stalo… Odkedy sa mi úplne prevrátil svet.

Napriek tomu si nemôžem sťažovať.

Počas tej doby som natrafila na toľko nešťastí, ktoré sa ľuďom stali a mohli sa stať aj mne, že… jedna zlomená ruka vlastne vôbec nič neznamená.

Aj keď je to škaredá a neskutočne zbytočná zlomenina, podľa môjho názoru náhody neexistujú. Možno je to trochu ezoterické, ale myslím si, že mi niekto tam hore chce niečo povedať. Preto to beriem spôsobom: Čo by som sa z tohto úrazu mohla naučiť?

V prvom rade sa mi opäť potvrdilo, že vždy mám byť sama sebou. Keby som dala na svoje tušenie, nebola by som teraz so zlomenou rukou.

Stiahnite si zdarma všetkých 6 kapitol v PDF ako e-knihu pre jednoduché čítanie a možnosť tlače. Získate tak aj bonusovú siedmu kapitolu o liečbe a prevencií zlomenín, ktorú som vypracovala na základe štúdia odbornej literatúry na túto tému.

Ako som sa pustila na hladovku

Ale vrátim sa o dva týždne späť pred ten osudový deň.

Práve sa mi začínala riadená dvojtýždňová hladovka. Myšlienkou bolo desať dní vôbec nič nejesť a potom sa postupne dostávať do bežného režimu najprv iba ovocnými šťavami, potom zeleninou.

Keď som o tom prvýkrát počula, veľmi ma to zaujalo. Viete, že sa veľmi zaujímam o metódy, ako si spevniť zdravie. O hladovke sa často hovorí ako o kvalitnom všeholieku.

S pôstom v kratších intervaloch už mám dlhoročné skúsenosti, no plných desať dní bez jedla som si doteraz nevedela predstaviť. Prebudilo to vo mne zvedavosť a rozhodla sa, že to vyskúšam.

Všetko to bolo pod dohľadom doktora, ktorý denne kontroloval všetkých účastníkov. Každý deň sme mali fyzické cvičenie, minerálne bazény a prednášky o zdraví. Okrem toho sme každý deň chodili na túry do prírody.

Ako som si vytvorila novú fóbiu

Všetko bolo fajn, až na tie túry. Už od začiatku som si myslela, že boli prehnané. Ako môžu človeka hnať na kraj vyčerpania lozením po kopcoch, keď nemá silu ani živiny v tele?

Moja kondička je dobrá, ale môžem sa rovno priznať, že tieto túry boli naozaj nad moje sily. Áno, dokázala som sa zaprieť, napriek tomu, že som sa necítila komfortne a ani som v tom nevidela zmysel.

Pokiaľ som chodila po parku v miernom stúpaní, tak som bola absolútne v pohode. Vôbec nevadilo, že som mnoho dní nejedla. Avšak, keď som mala stúpať do strmého kopca po turistickom chodníku, tak som bola do 5 minút úplne vysilená. Mala som bolesti kĺbov aj svalov na nohách, nevládala som dýchať a srdce mi búšilo ako o preteky.

Nevidela som v tom žiadny prínos. Preto som sa úspešne tým náročným túram vyhýbala, išla som len dovtedy, kým som vládala, a potom sa som s niektorým z ďalších vyčerpaných účastníkov otočila a predčasne túru ukončila.

Tí vytrvalí ma prehovárali, aby som sa vydržala aj nad svoje limity. Samozrejme, ja hlúpa som sa nechala častokrát nahovoriť, a tak som to lozila po kopcoch, až kým som naozaj nemohla dvíhať nohy.

Najhoršie bolo, keď sa nenašiel žiadny iný účastník, ktorý by sa vrátil so mnou. Všetci vyčerpaní sa už buď otočili skôr alebo na túru ani nešli. Raz som sa teda vracala celú hodinu sama späť lesom v cudzom prostredí, úplne zničená, týždeň bez jedla. Také niečo organizátori nemali dopustiť. Tie túry boli vytrhnuté z kontextu. Čo na tom, že tam bolo pár fanatikov, ktorí chodia na turistiku pravidelne celý život. Prečo ma ženú, aby som sa s nimi vyrovnávala?

Z týchto hrozných túr sa mi začala vytvárať doslova fóbia. Keby som počúvala svoj šiesty zmysel, mohla som sa zachrániť. Ale ja som sa premáhala dovtedy, kým sa mi to stalo osudným.

O výžive počas hladovky

Desať dní sme vydržali bez jedla. Nebolo to ľahké, ale keď sa na to pozerám spätne, príde mi, že to ubehlo dosť rýchlo.

Nejedli sme vôbec nič a pili sme iba vodu, ktorá bola úplne čistá, elektrolyticky rozdelená, všetky nečistoty odstránené, ale všetky minerály zachované.

Každopádne, už po 2 dňoch z tej vody prišlo mnohým zle. Dokonca niektorí z nej vracali, nevládali ju piť, tak radšej nepili vôbec nič. Takže tá hydratačná teória prečistenou vodou bola absolútne nanič. Ja som to nakoniec vyriešila tak, že som začala piť normálnu vodu z kohútika, z ktorej som sa aspoň dokázala napiť.

Na jedenásty deň sa poobede začali piť prvé šťavy. Ak si dobre pamätám, bolo to trikrát denne po 200 ml.

Na dvanásty deň som sa začala cítiť naozaj príjemne – nechcem povedať doslova euforicky – bola som veselšia a spokojnejšia. Tie šťavy evidentne priviedli do môjho tela novú energiu.

A potom sa opäť išlo na túru…

Osudová túra

Dopredu som cítila, že túru nechcel absolvovať celú. No zároveň som nechcela ísť naspäť niekde z polovice sama, pretože mi to prišlo nebezpečné.

Vedela som, že nie som jediná, čo plánuje túru v polovici prerušiť.

Povedala som teda jednej kamarátke, s ktorou sme sa na hladovke zoznámili a ktorá vždy s túrami končila oveľa skôr ako ja: „Prosím ťa, keď sa rozhodneš, že končíš, tak mi povedz, ja určite pôjdem s tebou.“

Tak sme sa vybrali na túru. Stúpali sme v dlhom zástupe s rozostupmi. Už po prvom vyčerpávajúcom výstupe mi došli sily a chcela som sa otočiť a vrátiť sa. Vedela som, že ešte nie sme ani v polovici a celé to nemôžem zvládnuť.

Začala som sa obzerať, kde je moja kamarátka, aby sme sa spolu vrátili. Pamätala som si, že mala na sebe niečo červené a zazdalo sa mi, že som ju zbadala ďaleko vpredu. Hovorím si: „Fíha, tá nabrala silu, nejako jej to ide.“

Začala som pridávať, aby som ju dohnala. Keď sa mi to konečne po dlhom čase podarilo, zistila som, že to nebola ona, ale nejaká iná účastníčka v červenej bunde.

A tak sa stalo, že sa mi kamarátka stratila. Očividne odišla bezo mňa a ja som tam ostala už iba s vytrvalcami, ktorí stúpali šialeným tempom.

Výstup na vrchol

Nechcela som sa vracať sama, ale zase na druhej strane som bola tak trošku na seba aj hrdá, že som to aj s tými fanatikmi ešte stále zvládala. Tie ovocné šťavy mi očividne nabili telo nevídanou energiou.

Konečne sme sa dotrepali až na vrch, kde som s úžasom zistila, že to miesto nebolo vôbec ničím zaujímavé, len taká malá planina medzi stromami. Ledva som sa tam za ostatnými doplazila, hneď sa vyhlásilo, že sa ide naspäť.

„Nuž,“ povedala som si, „to už snáď nebude problém zbehnúť. Som na seba pyšná, že som dnes zvládla celú túru.“

Ako sa hovorí, nekrič hop, kým neskočíš…

Trieštivá zlomenina ruky

Vedúci rozhodol, že nepôjdeme rovnakou cestou naspäť, ale využijeme skratku, ktorá je síce strmšia, ale my sme potrebovali byť skôr dole, pretože pani doktorka chcela odviezť svoje deti vyzdvihnúť si vysvedčenia.

Keďže som vôbec netušila kam ideme, tak som nemala inú možnosť, len sa pridať k ostaným. Nikto sa ma nepýtal, či chcem ísť strmšou cestou alebo nie. Nevedela som to odhadnúť, pretože som to tam vôbec nepoznala.

Tak sme išli dole. V podstate to nebola ani cesta, skôr len hlinený zráz bez trávy. Na prvý pohľad vyzeral pevný. Nikto si však neuvedomil, že predtým niekoľko dní pršalo. Dážď na povrchu vysušilo ranné slnko, ale hlbšie to bolo všetko zvlhnuté.

Pomaličky som zostupovala dole. Bol to veľmi ostrý uhol. Išla som opatrne, pri každom kroku hľadala ďalšie miesto, kde môžem dať bezpečne nohu. Skúšala som hľadať nejaké kríky, ktorých by som sa mohla prichytiť, ale žiadne tam neboli.

Zem pod nohami sa mi začala čoraz viac droliť. Spozornela som, ešte som aj povedala inej účastníčke podo mnou, aby dávala pozor.

V tom momente, ako som to dopovedala, sa mi pod nohami odtrhol celý kus zeminy a ja som bezmocne letela som dole.

Otočilo ma to, prevalilo, šuchla som plnou silou o hrubý, tvrdý povrch a zostala ležať.

To bol začiatok mojich absolútnych problémov a zbytočne rozbitej ruky s trieštivou zlomeninou…