Ako sa lieči zlomená ruka | 2. časť

Toto je druhá časť série článkov o liečení zlomenej ruky.
Predchádzajúca časť | Nasledujúca časť už čoskoro →


Po páde mi v ruke vystreľovala pálčivá bolesť.

Napriek tomu som si ešte chvíľu myslela, že to prejde. Ležala som s tvárou zaborenou v zemi a čakala, kým sa preberiem zo šoku.

Ostatní mi vraveli: „No poď, vstávaj.“

Nemohla som sa ani pohnúť. Tá príšerná bolesť mi zvierala celé telo, paralyzovala ma.

A tak som len nehybne ležala. Neviem, či to bolo minútu, päť alebo desať. Mala som pocit, že celú večnosť. Niekoľkokrát som sa pokúšala dvíhať, ale nešlo to.

Iba na samú seba sa dá spoľahnúť

Na neústupné nabádanie ostatných, som sa nakoniec so strašnými bolesťami v ramene zdvihla. Bolo to niečo neuveriteľné. Ešte stále som bola v šoku. Niektorí ku mne priskočili, baby mi zobrali ruksak, bola som im vďačná, že im to vôbec napadlo.

Vedúci nemal so sebou ani len lekárničku. Ruka mi len tak bezvládne visela a ani odretú hlavu som si nemala čím vyčistiť. Nakoniec sa našiel jeden človek, čo vytiahol z ruksaku náhradné tričko a nejako mi ho obviazal okolo krku, aby som si mohla zavesiť ruku.

Postupne sme zišli až dole. Vtom sa všetci rozpŕchli, každý išiel svojou stranou. Vedúci mi ešte stihol povedať: „No viete, však nejako už dojdite, lebo ja sa niekam strašne ponáhľam.“

So mnou zostala len jedna kamarátka. K hotelu to bol ešte aspoň kilometer, tak sme pomaličky vykročili. Mohla som byť šťastná, že aspoň niekoho som mala pri sebe.

V hoteli mi povedali, že sa mi na rameno pozrie masér. Na začiatku som namietala, že by som mala ísť do nemocnice, že to potrebuje odborné lekárske ošetrenie. Presvedčili ma však, aby som z toho nerobila vedu.

Masér mi pochytal rameno zhora, potom mi kázal dvihnúť ruku. Len čo som sa o to pokúsila, zvýskla som od bolesti. On ma okamžite zastavil a povedal, že s tým nechce mať nič spoločné. Ukázalo sa, že to je naozaj záležitosť pre nemocnicu.

Odvoz do nemocnice

Ukázalo sa, že nebolo nikoho, kto by ma do tej nemocnice zobral.

Mne vôbec nenapadlo, že by som si mohla zavolať sanitku. Nenapadlo to nikoho. Ani organizátorov.

Potom pani doktorka oznámila , že ona už musí ísť, lebo ide s deťmi pre vysvedčenie.

Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Opýtala som sa: „Nemohla by si ma zobrať do tej nemocnice? Je tu vôbec nejaká nemocnica?“

„No ja neviem. To by si musela čakať, kým si po ceste povybavujem veci. A po ošetrení by si sa už musela vrátiť autobusom.“

Ešte stále som bola na polovicu v šoku. Ani sa nedá vysvetliť, ako som sa cítila. Mohla som mať udretú hlavu, hocičo. Tak som ju nakoniec zúfalo poprosila: „Prosím ťa, zober ma do tej nemocnice, ja ti zaplatím.“ Keď som jej toto povedala, tak sa zdala oveľa ochotnejšia.

Každopádne nemôžem povedať, že by bola zlý človek, skôr naopak. Myslím, že sa snažila druhým pomáhať najlepšie, ako vedela, len nosí veľký batoh vlastných problémov.

Nakoniec som ju teda presvedčila, aby ma odviezla, aj keď som stále musela čakať, kým si ona pozariaďovala vlastné záležitosti. Keď mi už naozaj dochádzala trpezlivosť, nahnevane som povedala: „Mala som si radšej zavolať sanitku. Alebo vlastne, prečo ste mi ju nezavolali vy?“

Jej odpoveď ma celkom zaskočila: „Lebo to by bolo zneužívanie sanitky.“

Kedy si človek môže zavolať sanitku

Neskôr som si spätne dohľadala, kedy treba volať sanitku. V pravidlách je jasne napísané, že po každom páde, hlavne v horskom prostredí, treba volať sanitku. Nie je to žiadne zneužívanie. Len skutočný zdravotník môže zistiť, čo sa stalo.

Veď ja som mohla mať hocijaké vnútorné zranenia, vnútorné krvácanie, otras mozgu, opuch mozgu, čo sú veľmi vážne problémy. Organizátori teda nevedeli ani to, kedy sa má volať sanitka. Hlavne že organizujú dvojtýždňové hladovky s horskými túrami bez balíčku prvej pomoci…

V nemocnici

Do nemocnice som sa dostala tri hodiny po úraze.

Našťastie skúsenosť s pracovníkmi v nemocnici bola pozitívna. Nenechali ma tam dlho čakať, keď videli, že mi nie je dobre, doniesli mi dokonca ležadlo. Zobrali ma na röntgen, pomohli mi dvihnúť sa.

Röntgen ukázal trieštivú zlomeninu ramenného krčku:

Povedali mi, že pravdepodobne sa to bude operovať v mieste bydliska, kam mám ísť o tri dni v pondelok.

V nemocnici ma kvalitne zabandážovali a chceli mi pichnúť injekciu proti bolesti alebo dať aspoň tabletky. Odmietla som. Obávala som sa, že to by mohlo mať po 11 dňoch hladovky neblahé následky na organizmus. Každá jedna chémia, ktorá by teraz išla do tela, by pôsobila mnohonásobne silnejšie ako za normálnych okolností.

Začala som sa báť operácie. Budú ma musieť uspať, ale ako vypočítajú správnu dávku anestetík, keď na mňa v tomto stave budú fungovať mnohonásobne silnejšie?

Najviac ma však vzala spomienka na moju mamu. V rovnakom veku si takisto zlomila krčok. U nej to však bolo ešte horšie, pretože sa jednalo o stehennú kosť. Každopádne mi to pripomenulo všetky problémy, ktoré jej z toho vznikli. Vedela som teda, že vec je vážna.

Z obáv ma vytrhli opätovné výzvy lekárov k utlmeniu bolesti. Rázne som odmietla: „Nič proti bolesti nechcem, pretože som na kontrolovanej hladovke.“

Lekár, sestričky aj všetci naokolo sa chytili za hlavu: „Vy ste sa zbláznili! To vám stojí za to? Teraz po hladovke sa vám nebude nič hojiť, pretože máte úplne rozvrátený organizmus a žiadne živiny.“

Taká správa od lekárov ma veru nepotešila.

Rozmýšľala som, ako ďalej. O zlomeninách som v tom čase ešte veľa nevedela, ale je jasné, že bez poriadnych živín to nepôjde. Budem sa musieť vrátiť k bežnej strave rýchlejšie, ako je odporúčané.

Návrat do hotelu

Našťastie, späť som nemusela autobusom. Keď moja doktorka z túry zistila, že je to so mnou naozaj vážne, odviezla ma na späť do hotela.

Večer som sa so všetkými účastníkmi hladovky stretla na pravidelnej prednáške. Mala to byť jedna z najdôležitejších prednášok, konkrétne o tom, ako sa po skončení hladovky vrátiť postupne k bežnej strave.

Dovtedy som si snáď ako jediná z prednášok zapisovala nejaké poznámky. Ale s nehybnou pravou rukou tomu bol koniec. Vtedy ma napadlo, že si môžem celú prednášku nahrať mobilom. Odľahlo mi.

Prednáška začala. Vedúci po celý čas zdôrazňoval, že desať dní nejesť je len štvrtina úspechu. Tri štvrtiny sú priebeh, akým sa človek vráti pomaličky k bežnej strave.

Inými slovami vysvitlo, že celých tých ťažkých desať dní bol len začiatok. Väčšina očisty a pozitívneho dopadu hladovky na organizmus sa deje až po jej skončení. Podľa prednášky som mala ešte ďalšie dva týždne ísť podľa presného stravovacieho programu s veľmi umiernenou stravou, respektíve prírodnými šťavami.

To v mojom prípade nebolo možné. Musela som prejsť na vlastný režim…

Pokračovanie už budúci týždeň.

Ďakujem za prečítanie :-)

Mám pre Vás jednu malú pozornosť.

Prečítala som desiatky kníh a vedeckých článkov o zdravej výžive pre ženy po 50-ke. Tieto informácie som sama pre seba zhrnula, aby som sa k nim mohla kedykoľvek vrátiť a pripomenúť si všetko dôležité.