Nezbedný koláčik, alebo ako odolať pokušeniu

Nedávno som celú noc som nespala.

V žalúdku sa mi prevaľovali pražené slnečnicové semiačka, chrumky a kukuričné tortily, do ktorých som sa večer predtým s vervou pustila.

Ráno pri čistení zubov som sa trápila výčitkami, prečo som zase raz neodolala pokušeniu? Veď už tisíc a jeden krát som si povedala, že sa na tie zvody pred spaním nenechám nachytať.

Spätne som si premietla predchádzajúci deň. Vybavilo sa mi, že z práce som prišla s plnou taškou jedla. Prečo som tak neplánovane šla do obchodu nakupovať? Okrem iného som kúpila aj kura. Kým sa kuriatko pieklo, schrúmala som toľko blbostí, že po jeho dopečení som ho odložila do chladničky, lebo už ma začínalo tlačiť brucho… No hrôza.

Vrátila som sa v myšlienkach ešte o pár desiatok minút späť, keď som odchádzala z práce a zrazu mi bolo jasné, čo sa vlastne stalo!

V ten deň totiž za mnou prišla po obede kolegyňa a povedala: ,,Pozri, čo som ti priniesla! Môžeš si dať ku káve.“ Vybrala zo servítky zákusok. ,,Vieš dal mi ho jeden pán, ktorý bol na obede. Povedal, že on má cukrovku a sladké neje. Tak som si pomyslela, že ho donesiem tebe.“

Nedokázala som odpovedať, že ani ja sladkosti už nechcem jesť. Chvíľu som sa pohrávala s myšlienkou, že koláčik rovno vyhodím, nech ma nedráždi. Ale bolo mi ho tak ľúto, že som ho položila na skrinku pri pracovnom stole. Veselo na mňa žmurkal asi tri hodiny, kým som sa chystala ísť domov. Povedala som si, že ho vezmem pre sestru.

Ale keď som sa balila na odchod, zastavil sa mi na ňom opäť pohľad. Pomyslela som si, načo ho budem vláčiť so sebou, ešte sa mi tá krémová plnka roztečie v taške. Proste ho zhltnem a budem bez starostí. Jeden zákusok mi neublíži, zhodnotila som a pustila sa do neho.

Priznám sa, vôbec mi nechutil, krémová plnka bola zo stužených tukov, korpus z orechového cesta a presladený. No nakoniec celý vo mne zmizol. Oprášila som si spokojne dlane – problém bol vyriešený. Nenapadlo mi, že práve začal. Spustil celý reťaz udalostí, ktoré mi nabúrali diétny plán a priniesli následnú mizernú noc.

Čo sa stalo?

Pri odchode z práce som už začínala byť trochu hladná, hoci som si to neuvedomila. Preto som neodolala tomu zákusku na mojom stole a spucovala ho. Po nečakanom množstve cukru na prázdny žalúdok vyštartoval inzulín, aby ten maras upratal a natlačil cukor do buniek.

Cukor sa odstránil, lenže v krvi zostalo priveľa inzulínu, ktorý zrazu nemal prácu a ja som zostala ešte hladnejšia. Mozog mi nariadil, choď do obchodu a poriadne nakúp, doma máš primálo potravín. To zapríčinilo, že som kúpila aj veľké kura.

Po príchode domov som ho hodila do trúby, ale inzulín v mojej krvi volal: ja nechcem čakať, ja chcem niečo okamžite. Kým sa kura pieklo, sadla som si k televízoru a zbadala vrecko s chrumkami. Ach, super, niečo, čo sa dá zjesť okamžite, však si ich zobnem len zopár. To som si nepovedala ja, ale môj mozog. Načiahla som ruku, šupla si do úst pár kúskov a potom to už nešlo zastaviť. Po chrumkách som vytiahla som kukuričné čipsy a keď sa aj tie minuli, šla som po slnečnicové semiačka. Úplne som zabudla, že vždy, keď ich zjem pred spaním, mi je v noci zle.

A tak som sa znovu utvrdila, že cesta za dokonalosťou neznesie výnimky, respektíve všetky obchádzky sú hlúpe a zbytočné. Predlžujú nám cestu do cieľa a ľahko sa môže stať, že ani nedôjdeme, prípadne sa zostaneme motať pri cieli.

A mňa v putovaní za zdravým stravovaním a dobrým pocitom zadržal jeden nezbedný koláčik. Vlastne on je v tom nevinne. To ja som ho mala odmietnuť hneď, ako mi ho kolegyňa priniesla.

Tematiku o potravinách som podrobne spracovala a súhrn Vám rada pošlem zdarma.

Nový článok už čoskoro


Raz týždenne posielam svojim čitateľkám email s novým článkom a zaujímavé informácie naviac. Zapíšte sa, ak máte záujem 🙂

Sľubujem, že to bude stáť za to, no ak náhodou nie, budete mať kedykoľvek možnosť sa zo zasielania emailov odhlásiť. A pretože si cením Vaše súkromie, môžete si tiež prečítať moje zásady ochrany osobných údajov, aby ste sa uistili, ako bezpečne zaobchádzam s týmito dátami.