Nastupovala som do svojho auta.
Už som si zvykla, že je celé oťukané, na niektorých miestach poškriabané, inde preliačené…
No dnes mi na myseľ prišli spomienky, ako sme ho pred rokmi kupovali celkom novučké. Bolo krásne. Ako žena som pri výbere auta dávala najväčšiu váhu na dizajn. Luxus som si dopriať nemohla, ale hľadala som niečo esteticky príjemné. A myslím, že sa mi vtedy podarilo vybrať viac než dobre.
Ani nie týždeň po kúpe som si moje nové pekné autíčko oškrela a preliačila blatník. Nevedela som, či mám nadávať alebo plakať – ale to som ešte nevedela, že je to iba začiatok.
Netrvalo dlho a narazilo do mňa nejaké auto zozadu, kým som stála na červenej. O niekoľko mesiacov som mala tretiu ľahkú haváriu, opäť bez môjho zavinenia. Keď počet týchto síce nevýznamných, ale zreteľných stretov v priebehu dvoch rokov narástol na päť, akosi stoicky som sa upokojila.
Ťukance do počtu
Autu som povedala: „Si už také dobité, že ďalší ťukanec bude len do počtu.“ A keď manžel neveriacky krútil hlavou, vysvetlila som mu: „Som si istá, že mi hrozila veľká nehoda a niekto tam hore ju radšej vymenil za päť malých. No nie je to super?“ Až do takých extrémov sa dá použiť metóda – Mohlo sa stať niečo horšie.
Vždy, keď sa nám stane niečo zlé, môžeme si vybrať, ako sa zachováme. Buď budeme nariekať a bedákať, čo sme to za nešťastníci, že práve nám sa to stalo, alebo sa doslova potešíme, že sa nám nestalo ešte niečo horšie. Veď načo si kaziť náladu?
Rada vymením zlé pocity za kladné. Vlastne je to také obyčajné a jednoduché zmenenie uhla pohľadu. V poslednom čase metódu „Mohlo sa stať niečo horšie“ používam stále častejšie.
Za dobré pocity to stojí a mnohokrát to pomôže vyriešiť aj samotnú situáciu, pomyslela som si. Ešte som nevedela, že v ten deň budem musieť túto metódu použiť viackrát.
Keď sa nedarí, tak so všetkým
Nastúpila som do auta a so zhrozením zistila, že mi chýba jedna náušnička. Keď som si skladala čiapku z hlavy musela som o náušnicu zavadiť a tá sa mi zošuchla z ucha niekde za sedadlo.
Vzdychla som si, kde to zase budem také drobučké v aute hľadať. Bola som na seba nahnevaná, lebo sa mi to stáva často.
Lenže potom som si povedala, že na to kašlem, že sa nebudem stresovať a bude, ako má byť. Jednoducho som to zobrala ako fakt. Veď sa mohlo stať aj niečo horšie.
Prestala som sa tým zaoberať a začala som si vychutnávať jazdu autom v bielej Bratislave. Potom som pocítila nádherný pokoj, veď čo je to jedna náušnička oproti večnosti a nekonečnosti vesmíru?
Ďalšie prekvapenie
Keď som prišla na parkovisko pred poštový úrad, vypla som motor a povedala som si, že sa popozerám v aute po tej náušničke, či ju nezbadám niekde zasvietiť. Ako som sa sklonila k sedadlám, prechádzalo okolo auto a v odraze jeho rozsvietených svetiel sa mi v koľajničke sedadla na podlahe čosi zalesklo. Aha, potvora, tu si! Zašmátrala som prstami a o chvíľu bola náušnica spať na mojom uchu.
Na pošte mi úradníčka vydala doporučenú zásielku z Okresného úradu – odboru cestnej kontroly a pozemných komunikácií. Skrývala Rozkaz o uložení pokuty za správny delikt prevádzkovateľa vozidla s uložením pokuty vo výške 150,- eur. Ich slovami som totiž užívala vymedzený úsek cesty R1 bez úhrady diaľničnej známky.
Neveriacky som si list čítala. Ak nebudem robiť problémy a zaplatím, uspokojí sa úrad s pokutou 100,- eur. V prípade, že si dovolím podať odpor a aj tak mi bude uložená pokuta 150,- eur a ešte mi úrad uloží povinnosť uhradiť štátu trovy spojené s prejedaním správneho deliktu vo výške 30,- eur.
No tou najväčšou zaujímavosťou bolo, že skutok sa stal pred takmer tromi rokmi. Podľa zákona má úrad uložiť pokutu bezodkladne do dvoch rokov po zistení správneho deliktu. Čo robili úradníci tie tri roky, kým zistili, že bol spáchaný správny delikt? Ako sa má občan brániť po takej dlhej dobe? Len máloktorý občan si odkladá bločky z úhrady diaľničných známok spred dvoch rokov.
Nikdy sa nevzdávať
Pretože som slušný a poctivý občan tejto republiky, ktorý si zakladá na dodržiavanie štátom nastavených pravidiel, premýšľala som, čo sa pred tými tromi rokmi stalo, že úrad vyhodnotil, že som nezaplatila úhradu za diaľničnú známku. A spomenula som si! Bolo to na konci roka 2016, keď sme sa s rodinou vybrali na lyžovačku.
Na pumpe pred diaľničným úsekom sme si chceli zakúpiť diaľničné známky, avšak systém nám to neumožnil. Diaľničná spoločnosť v tom čase vymieňala starý systém za nový a možnosť zakúpenia diaľničnej známky pre posledný týždeň roku 2016 bola zrušená. Diaľničná známka sa dala kúpiť až od januára, a tak sme si kúpili aspoň takú, aby sme si splnili svoju občiansku povinnosť.
Predstavte si, že sa mi podarilo dohľadať bloček o úhrade. Zostal zapadnutý v palubnej priehradke. A nielen to. Ešte sme s manželom dokonca našli aj fotku, ktorú sme na pumpe urobili. Na fotke je obrazovka počítača pumpy (ktorú nám dovolil predavač odfotiť), kde je vidieť čierne na bielom, že bolo znemožnené systémom kúpiť známku posledné dni roka 2016, pretože systém neumožňoval, aby známka začínala v roku 2016 a končila v roku 2017.
Veď je, ako má byť
Podala som teda odpor, ktorý sa mi rozhodli láskavo zamietnuť. Poslala som vysvetlenie k svojmu odporu, o ktoré žiadali následne, teda druhé odvolanie, môj odpor a vysvetlenie neakceptovali, trvajú na pokute, ku ktorej sa ešte môžem odvolať. Ako to dopadne neviem, ale už sa z toho nestresujem.
Človek by mal brať aj takéto veci športovo. Musíme sa pousmiať sa nad celou nezmyselnosťou a potešiť sa z toho, že nemáme nudný život.
Veď mohlo sa stať aj niečo horšie. Radšej buďme vďační za každý deň a prijímajme všetko, čo prežívame, so stoickou vierou, že sa to deje z vyšších dôvodov.