fbpx

Toto je piata časť série článkov o zlomenej ruke.
Predchádzajúca časť | Nasledujúca časť


5. Ako znehybnenie spôsobilo opuch a stuhnutie kĺbov

Uplynuli ďalšie dva týždne a ja som bola veľmi napätá, čo ukáže nová kontrola.

Tentokrát ma manžel priviezol k lekárovi skôr ako obvykle, aby sme dostali dobré poradové číslo. No nepomohlo nám to a opäť sme boli až 20 v poradí. Ľudia pred nami si museli naozaj privstať. Jeden pán nám dokonca povedal, že tam čaká už od štvrtej ráno.

Okrem vysokého poradového čísla to celé išlo ešte pomalšie, než zvyčajne. Čakali sme skoro tri hodiny, kým sme sa dostali na rad.

Ako vždy sa spravili nové röntgeny a keď sme boli konečne v ambulancii, doktor zamyslene pozeral na snímky. S napätím som ho sledovala.

„Tá sieťka už konečne môže ísť dole,“ vyhlásil slávnostne.

Zmocnila sa ma veľká radosť. Za posledných 6 týždňov som mala tej sieťky plné zuby. Tá bezmocnosť, keď si nedokážem otvoriť ani len fľašu s vodou; to zúfalstvo, keď sa nemôžem poriadne vyspať… Samozrejme, uvedomovala som si, že je to pre moje dobro, a práve preto som to pretrpela. No veľmi ma potešilo, že už konečne získam svoju slobodu späť.

Od doktora som dostala prednášku o tom, ako mám opatrne ruku rozhýbavať. Sestrička však bola tentokrát ešte nápomocnejšia než doktor. Ukázala mi, ako mám cvičiť aj lakeť a zápästie.

Plná radosti som vybehla z ambulancie. Opatrne som pokyvovala rukou a zároveň som sa strachovala, v akom rozsahu môžem rukou vlastne hýbať. Pretože kosť ešte stále nebola spojená. Zistila som to zo správy, ktorú doktor po prehliadke napísal.

Ako sa hojí zlomenina

Keď sa zrastá zlomenina, najskôr sa vytvorí čosi, čomu sa hovorí kalus. Je to mäkké tkanivo, ktoré sa postupne mení na kosť. Môže to trvať aj týždne. Pokiaľ nie je kalus v pokoji bez pohybu, môže sa stať, že sa miesto kosti v danom mieste sa vytvorí takzvaný falošný kĺb. To je veľmi nepríjemná záležitosť.

Keď som si uvedomila, že ten kalus nielenže nemám dostatočne pevný, ale podľa správy sa ešte ani len nezačal poriadne vytvárať, tak som opäť dostala trochu strach, aby som si nepoškodila liečenie zbytočným kývaním a hýbaním ruky.

To som ešte netušila, čo znehybnenie ruky alebo samozrejme hociktorej časti tela prináša. Lenže lekár vedel, že už je najvyšší čas, aby sa po šiestich týždňoch začali cvičiť kĺby, šľachy a svaly. Lakeť som nedokázala vôbec vystrieť a napriek zlomenine pri ramene som prsty na dlani nedokázala zovrieť. Pasovala som sa s pocitom, že tá ruka akoby ani nebola moja.

Dlaň a zápästie mi opuchli a hoci som s rukou cvičila koľko sa dalo, nejakú veľkú úľavu od toho napuchnutia som nevidela. Postupne dokonca nastúpila pasívna bolesť, ktorá mi zvierala ruku od lakťa až k prstom.

Hľadanie ortézy

Napriek všetkým patáliám som sa cítila psychicky oveľa lepšie. Aby som ruku zbytočne nepresilila, rozhodla som sa pohľadať si ortézu, ktorú by som si mohla dať aspoň na noc.

Ortézy, ktoré podvihujú ruku smerom od tela, sa volajú abdukčné. Taká ortéza by bola ideálna pre mňa, pretože by držala ruku v správnej polohe podobne, ako keď mi doktor podložil lakeť vankúšikom. No tento typ ortéz stojí až okolo dvesto eur.

Našla som však jednu ortézu, ktorá mi bola cenovo dostupná a zároveň bola určená špecificky na zlomeniny pod ramenným kĺbom. Tak som si nakoniec tú ortézu za vlastné peniaze aj objednala. Vyšlo to na 25 eur aj s dovozom. To mi prišlo ako naozaj prijateľná suma za pocit istoty, že si nepredĺžim liečenie neopatrným pohybom. Dôležité bolo, že aj s touto ortézou sa stále dalo hýbať ramenom aj lakťom. Kĺby som totiž musela priebežne rozcvičovať, aby sa mi opäť rozhýbali.

Potreba zmeny

Začala som sa cítiť ako uväznená nielen kvôli bezmocnosti z obmedzeného používania pravej ruky, ale aj kvôli korone sme už dlhé mesiace nevytiahli päty z mesta. Keďže pracujem z domu a manžel je cez deň v práci, cítila som sa akosi odrezaná od okolitého sveta.

Povedali sme si, že je najvyšší čas, aby zmeniť prostredie a trošku sa rozptýliť. Nasadli sme do auta a dohodli sme sa so známymi, že víkend strávime u priateľov v Nemecku, pretože táto krajina bola stále považovaná slovenským Ministerstvom zdravotníctva za bezpečnú krajinu.

S veľkým nadšením sme sa vydali na cestu. Neubehla však ešte ani hodina a ja som začala pociťovať narastajúcu bolesť v ruke. Prekvapilo ma to o to viac, že už bežal siedmy týždeň od zlomenia a v podstate som neočakávala, že ešte budem nejaké bolesti vôbec pociťovať.

Keď ma ruka neprestávala bolieť ani nasledujúce dni, naši známi ma presvedčili, aby som išla pre kontrolu na pohotovosť. Nemocnica fungovala podobne ako na Slovensku. Bola tam recepčná, ktorá nás usmernila k dverám, kde už čakali ďalší pacienti. Čakali sme vyše 2 hodiny, kým nás lekár prijal.

Ako funguje zdravotníctvo v Nemecku

Rozdiel nebol ani vo vybavení nemocnice. Všetko bolo podobné, štandardné. Tak, ako u nás. Keď som sa konečne dostala k lekárovi a vypočul ma, bol mierne vystrašený, nepáčilo sa mu, že mám ruku takú spuchnutú. Aj on ma poslal na röntgen.

Práve pri tomto úkone som spozorovala prvý rozdiel oproti slovenskej nemocnici. Doktor si najprv zavolal sestričku, ktorá röntgen obsluhovala, a dôkladne jej vysvetlil, v akých polohách mi má tú ruku zröntgenovať. To mi u nás naozaj chýbalo, predišlo by sa tak aj tej nepríjemnej udalosti, keď mi slovenská obsluha röntgenu kázala vyzliecť sieťku, čím sa kosť pohla a prerušilo sa hojenie na ďalšie dva týždne.

Druhá príjemná skúsenosť v tejto nemeckej nemocnici bola, že si obsluha röntgenu zobrala manžela do miestnosti so zobrazenými snímkami a presne mu vysvetlili, čo na tej snímke vidia. Tretím rozdielom bolo, že Nemci mi zröntgenovali skutočne len nevyhnutnú časť ruky a nie aj celé pľúca, rebrá a chrbticu ako na Slovensku.

Keď nemecký doktor uvidel snímky, s uspokojením skonštatoval, že všetko je v poriadku a dokonca, že sa kalus v zlomenine začal vytvárať a už obe časti kosti spája. Dodal, že opuch je v tomto prípade prirodzenou súčasťou liečenia a nemám sa ho obávať. Skontroloval aj to, či nemám porušené nervy, a to tak, že sa dotkol obidvoch chrbtov rúk a overil si, či mám na oboch rovnaký pocit.

Na záver mi oznámil, že už je najvyšší čas začať s rehabilitáciami. Dokonca navrhol, že by ma mohli kompletne zobrať do opatery v Nemecku. Bola to ponuka, ktorá ma prekvapila. Po krátkom váhaní som však povedala, že to nebude nutné. Nemyslím si, že by som v Nemecku dostala lepšiu opateru ako u nás na Slovensku. Ja som stála vnútorne presvedčená, že naši lekári sú rovnako dobrí a na svetovej úrovni, takisto aj naše zdravotné sestry, rehabilitačné pracovníčky a ostatný odborný personál.

Keď som teda nemeckému lekárovi návrh na opateru odmietla, odpovedal mi vetou, ktorá na mňa urobila ozaj príjemný dojem a potvrdila moje myšlienky. Pán doktor povedal: „O vyliečenie sa nemusíte obávať, na Slovensku sú špičkoví doktori a pokiaľ vám nevyhovuje, aby sme Vás ošetrovali my, aj na Slovensku budete vo výbornej starostlivosti.“

Prehliadka na Slovensku

Jupí!

Aj tak by sa dal nazvať výraz, ktorý sa objavil môjmu doktorovi na tvári, keď prišiel do ambulancie a pozrel po ďalšom týždni na zobrazené snímky z röntgenu.

„Tentokrát je to nádherné,“ tešil sa a ja s ním. Konečne sa na snímkach objavili v mieste zlomeniny obláčiky, ktoré predstavovali prvé náznaky spájania kostí. Doktor pokračoval: „Odteraz musíte začať s rukou hýbať, aby sa začali spevňovať ochabnuté svaly a aby sa rozhýbali stuhnuté kĺby.“

„Hmm,“ pritakala som neisto. Cítila som, že to nebude také ľahké, ako to znie. Po dvoch mesiacoch znehybnenia celej ruky som ju mala takmer nevládnu.

Začala som teda pravidelne rukou cvičiť. Bola to doslova tortúra, lakeť ma neuveriteľne bolel a nedal sa vystrieť. Doteraz, vždy, keď som cvičím, fascinovaná pozorujem, ako sa mi zdravá ľavá ruka krásne a ľahko vytáča do rôznych uhlov, ako sa mi s ňou dá krúžiť a ju viem vystierať oproti stuhnutej pravej.

Nejde len o lakeť. Ide aj o zápästie, dlaň a prsty. Celú dlaň aj s prstami mám opuchnutú a nemôžem zovrieť prsty do päste. K večeru sa to trošku zlepší tým, ako celý deň cvičím, ale ráno znovu začínam z toho istého bodu. Takže som veľmi zvedavá, ako to bude ďalej pokračovať. Ale mám pocit, že bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa to všetko zahojí.

Ako to bude pokračovať?

  • Ako vplýva znehybnenie ruky na kĺby?
  • Ako sa začala rehabilitácia?

Otvoriť ďalšiu kapitolu

Stiahnuť zdarma všetky kapitoly ako e-knihu