Hviezdny hotel pre psov

3. kapitola

Julo začal rýchlo vysvetľovať: „Prakticky s tým zbytočne stratíte čas. Policajti sa na to vykašlú, majú súrnejšie veci ako naháňať bezprizorných psov. Najlepšie, čo môžete spraviť, je zaobstarať si kvalitný sprej s korením. Ak chcete, odporučím vás známemu. Zaoberá sa obrannými prostriedkami, dá vám dobrú cenu.“

„Nejde len o mňa. Veď to je otázka všeobecnej bezpečnosti! Tu sa prechádzajú mamičky s kočíkmi. Viete si vôbec predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby niektorú napadla svorka psov?“

Julo sa nervózne pomrvil na stoličke. Pochopil, že s touto ženou to nebude ľahké. Chvíľu váhal a potom sa otočil k Hanke: „Bežte domov, ja to tu už dokončím.“

Hanka naňho vďačne pozrela a rýchlo zamierila von. „Pán doktor, nehneváte sa, že nejdem na tú slávnosť s vami?“ ozvala sa ešte od dverí.

„Netreba, dedinčanom nebudete chýbať, nie ste domáca,“ upokojil ju doktor. Obrátil sa na otočnej stoličke a vyzrel oknom z ambulancie. Pri rohu budovy netrpezlivo podupkával mladý muž a uprene hľadel na mobil. Veterinár sa pobavene uškrnul: „Len bežte, priateľ už na vás čaká!“

Hana sa zapýrila a vybehla von.

Julo vrátil pohľad k Barbore. Nemal chuť riešiť s ňou problém túlavých psov, no vedel, že na ňu musí ísť rozumne. Poklepal prstami po stole a rozhodol sa ju úctivo vyprevadiť k dverám. Lenže keď vstával zo stoličky, zavadil o roztok s hypermangánovou tekutinou. Obsah fľaštičky sa rozlial a rozprsknuté kvapky zasiahli Barborinu bielu sukňu.

Julo si uvedomil, že teraz ju nemôže jednoducho vypoklonkovať z dverí, ako mal ešte pred minútkou v úmysle. Pozrel na fľaky a v duchu sa uškrnul pri myšlienke, že najrýchlejšie riešenie pohromy by bolo, keby návštevníčke sukňu stiahol a…

„Ešte aj toto,“ zahundrala Barbora a pozerala, ako na bielej látke rozkvitá fialová ruža.

„Nechcel som, prepáčte,“ povedal Julo a keďže nevedel, čo by mal spraviť, opäť si sadol za stôl a neisto sa rozhliadol po ordinácii. Pohľad sa mu zastavil na fľaši s octom pri výlevke. „Pokúsim sa to vyčistiť.“

„Neviem, či to pomôže. Dnešok mám strašný! Najprv tie psiská a teraz toto,“ dodala Barbora.

„Nebojte sa, nie ste sama, kto má zlý deň. No Líza sa uzdraví, sukňa sa vyčistí! A zase bude lepšie.“

„No to je presne ono,“ povedala prísne a varovne mu zdvihnutým prstom zamávala pred očami. Líza zdvihla ňufák a spýtavo sa na svoju paniu zahľadela. Barbora pokračovala: „Každý všetko berie na ľahkú váhu, ale problém s túlavými psami sa nesmie bagatelizovať! Je to nebezpečné!“

Julo stiahol obočie. „Prepáčte, ale mňa neobviňujte! Čo mám ja spoločné s tým, že vás napadli psy?“

„Ste veterinár a tým psom treba pomôcť. Keď sa túlajú, znamená to, že im chýba adekvátna opatera. Možno trpia hladom, inak by neútočili,“ vyletelo z nej.

Julo v duchu prevrátil oči a vtom zbadal, že fialové fľaky na stole sa mu vpíjajú do papierov. „Radšej sa venujme vašej sukni.“ Rýchlo vstal a hľadal handru. Ordinácia bola malá a znova neobratne drgol do police s liekmi. Našťastie sa tentokrát nič nerozlialo.

„Hana,“ zavolal automaticky na asistentku, ale hneď si uvedomil, že už je preč. Pozrel na hodiny na stene, blížila sa piata. Musí prísť na Slávnosť susedov načas. Nechcel riskovať, že starosta odíde hneď po príhovore a už sa s ním nestretne. Prešiel k umývadlu a vzal jedinú handru, ktorú tam našiel. Keď ju zdvihol, mal pocit, že je to vecheť na dlážku, ale v tej chvíli mu to bolo jedno. Navlhčil ju octom a zadíval sa nohy  návštevníčky.

„S týmto si to vyšúchajte,“ povedal stroho a podal jej handru.

Sledoval, ako si Barbora zúrivo trie látku na stehnách. Fialové fľaky na sukni zružoveli a vytvorili zábavné obrazce.

Zmierlivo vysvetľoval: „Ja môžem konať, až pôjde o týranie zvierat a toto, čo sa stalo vám, je opačné garde. Zvieratá nikto netýral, skôr týrali ony vás.“

Barbora mala pocit, že si z nej uťahuje a to ju popudilo. „Netárajte hlúposti! Zvieratá sú vaša profesia, tak chcem vedieť, čo sa s tým bude robiť!“

Julo nervózne zaškúlil na hodiny. Chápal, že ktokoľvek by po takom traumatickom zážitku reagoval podráždene, ale on na emočné výlevy nemal čas. Nervózne znova poklopkal prstami po doske stola. „Nehnevajte sa, ale ja už budem musieť ísť. Viete, ako to spravíme? Uvedomil som si, že vám predsa len môžem pomôcť. Ak sa tu nebudem zdržovať, stihnem starostu na slávnosti a preberiem s ním problematiku túlavých psov komplexne. Nastavíme systémové riešenie.“

Veril, že jeho nápad Barbora ocení a upokojí sa.

Ona sa však len ešte viac zamračila a podozrievavo sa spýtala: „Akáže slávnosť?“

Julo netrpezlivo vysvetľoval: „Volá sa to Slávnosť susedov. Zídeme sa tam všetci z tejto štvrte, vrátane starostu. Tak sa s ním o tom pobavím. Môže byť?“ Zdvihol sa a prešiel k dverám, aby zdvorilo ukázal návštevníčke, že už je čas ísť.

Barbora vzala Lízu do náručia a hrozivo sa na Jula zahľadela: „Chcem byť informovaná!“

Keď za sebou zabuchla dvere, Julo si vzdychol a sám pre seba si povedal: „Hovorí sa, že pes, ktorý šteká, nehryzie. Ale u žien to neplatí.“