,,Dievčatá, takto to ďalej nepôjde! Musíme s tým niečo spraviť!“ ozval sa hlas našej učiteľky brušného tanca ponad orientálnu melódiu v sále. Chvíľu skúmavo hľadela na nás, svoje zverenkyne.
Zastavila hudbu a zapichla oči do plávajúcej podlahy. Zrkadlá v štúdiu odrážali jej sústredenú tvár i dokonalú postavu a okolo nej nás, dámy so všetkými neduhmi, ktoré ženy okolo päťdesiatky zvyknú mať.
Udivene som vzhliadla a pokrútila hlavou: Čo sa jej nezdá? Nerobíme žiadne zložité figúry, len obyčajnú chôdzu a pri každom kroku vystrčíme bok!
,,Dievčatá, myslite na to, že divák sa na vás pozerá inými očami, ako sa vidíte vy. Jeho nezaujíma, či ste kroky spravili správne. On chce vidieť predstavenie, ilúziu dokonalosti. To, čo najviac vníma je vaše vyžarovanie! Vaše sebavedomie,“ zahlásila učiteľka, hlasno si mľaskla a predstúpila pred nás.
,,Pozrite na toto!“ spravila niekoľko tanečných krokov so zvesenou hlavou a ustrašeným pohľadom po nás neisto pokukávala.
,,A teraz na toto!“ znova predviedla tanečnú variáciu avšak s hrdo zdvihnutou hlavou. Na tvári jej hral náznak sebavedomého úsmevu a pohľadom obsiahla celá sálu, akoby sa chcela svojím umením dotknúť každého, aj toho v tom najzastrčenejšom kúte miestnosti.
,,Uvedomte si ten rozdiel! Čo vidíte teraz, je sebaistá žena, ktorá bez problému presvedčí obecenstvo, že je krásna, že úžasne tancuje. Vsugeruje mu to. Ak sa pomýli v krokoch, divák to ani nezaregistruje, lebo vníma jej vnútorné čaro, silu osobnosti, jej vieru, že je dokonalá. Minule som bola pozrieť na jednej súťaži. Nakukla som do šatne, kde sa dievčatá pripravovali a tipla som si víťazku. Viete prečo som si ju vybrala? Mala v držaní tela, v tvári, v očiach vedomie, že je najlepšia. Naozaj vyhrala. Presvedčila porotu. Chápete?“
Prikyvovali sme, ale jedna z nás sa ozvala: ,,Nie je jednoduché tváriť sa sebaisto!“
,,Všetko sa dá naučiť. Poďte, skúsime si to!“
Celý zvyšok hodiny sme trénovali nielen kroky, ale hlavne držanie tela a výraz tváre. ,,Trénujte si to, kým vám to nebude vlastné. Zvyknete si. Je to veľmi dôležité!“ zopakovala nespočetne krát.
Vzala som si jej slová k srdcu. Chrbát vzpriamený, lopatky stiahnuté, hlava vysoko k oblakom, štrádovala som si to sídliskom z hodiny tanca. Zakopla som síce o hrboľ, ale ustála som to bez pádu a so stále zdvihnutou bradou statočne som pokračovala šepkajúc si: Si sebavedomá, krásna a dokonalá žena.
Prechádzala som briežkom nad jazierkom a kútikom oka sledovala cestu. Nechcelo sa mi spadnúť do vody, aj keď nebola hlboká, sotva meter, ale vyzerala nechutne zelenkavá, prerastená trstinou. Spoza domu na chodník vyšli dve ženy s chlapcom. Odhadla som ho na dvanásť, šikovne si medzi chodidlami prehadzoval loptu, ťuk ľavačkou, ťuk pravačkou. Jeden kop však neodhadol a lopta letela dolu brehom. Chlapec za ňou bleskovo vyštartoval. Sledovala som súboj, stihne ju chytiť, skôr než čľupne do bačoriny? Pridaj, zvládneš to, povzbudzovala som ho v duchu.
Do myšlienok sa mi náhle votrel prenikavý hlas jednej zo žien: ,,Kašli na loptu, aj tak ju nechytíš! Padneš do vody!“
Chlapec na okamih zaváhal a lopta sa bez zaváhania kotúľala osviežiť.
Neviem, ako ten súboj v štýle starca a mora dopadol. Viac som sa nedívala, radšej som sa so zdvihnutou bradou, vystretým chrbtom a stiahnutými lopatkami pobrala svojou cestou. Práve som videla ukážku toho, ako matka priťapla sebavedomie svojho dieťaťa. Nezvládneš, nedokážeš, nestojí to za to!
Raz bude mať učiteľka či tréner s týmto chlapcom veľa roboty!
A.