Manžel mi začal vysvetľovať, ako mám variť.
O to viac ma to napálilo, že sa jednalo o môj vlastný recept.
Chvíľu som na neho pozerala a neverila vlastným ušiam. Bojovala som s chuťou vynadať mu, že ma poúča o niečom, o čom viem stokrát viac.
Po zvládnutí prvotného šoku som si však povedala, že by nemalo zmysel vysvetľovať mu jeho zjavnú naivnosť. Tak som sa prepla do módu zhovievavosti.
V duchu som sa začala na situácii baviť. S vážnou tvárou som mu uznanlivo prikyvovala. Z radosti, že ma môže poučiť, začal celý žiariť.
Celý bol uveličený, ako mi pomohol… a ja som bola spokojná, že som zahnala zbytočnú hádku, ktorú by som ešte pred chvíľou chcela vyvolať.
V partnerskom vzťahu sa hovorí, že úprimnosť je nadovšetko, ale ja si to nemyslím. Darmo budem úprimná v momentoch, kedy sa proste na povrch dostáva jedna z typicky mužských vlastností – snažiť sa ukázať.
Môj manžel to nemyslel zle, chcel len naplniť svoju mužskú potrebu pomôcť žene. V mojej novej knihe, Ako zvládnuť muža po 50-ke, opisujem, ako sa muži začínajú vekom meniť. Kvôli hormonálnym a aj spoločenským zmenám sa postupne ocitajú v nezávideniahodnej situácii – keď to mám povedať hrubo, sú prakticky nepotrební.
Samozrejme, nám na nich záleží, ale oni sa cítia inak. Nie sme na nich závislé, máme všetko, čo potrebujeme. Zároveň sa ženy stávajú aj v samotnom vzťahu vekom dominantnejšie a mužom sa celá tá situácia nejako nepozdáva.
Jedným z prejavov ich nespokojnosti je práve častá potreba predvádzať sa, resp. radiť nám aj v prípadoch, že to vôbec nie je potrebné. O ďalších prejavoch aj návodoch, ako ich riešiť, sa dočítate aj v mojej knihe. Teraz sa však pozrime na inú situáciu, ktorá nastáva, keď partneri potrebujú riešiť problém a každý z nich má na riešenie iný názor.
Spoločné hľadanie riešenia
Niekedy je naozaj ťažké nájsť spoločnú reč. Žena často intuitívne vytuší, ktoré riešenie je vhodnejšie, no na presvedčenie muža musí použiť argumenty, ktorým on porozumie.
Ideálne je, keď si triezvo spíše všetky pre a proti na papier. Tak, aby to mal muž pred očami aj vo chvíli, keď nie sú spolu. Pretože muž si často začne mlieť svoje a prestane ženu počúvať len preto, že sa prepol do typicky mužskej súťaživosti a jednoducho riešenie poňal ako boj. A on predsa nemôže prehrať, dokonca so „slabým ženským stvorením“, a tak prestane počúvať aj rozmýšľať.
Pokiaľ sa to stane a muž je už zacyklený vo svojej pravde, treba vyskúšať metódu odkladu. Povedať mu svoje argumenty a odísť. Neočakávať odpoveď hneď, nechať ho, nech vychladne, a s triezvym odstupom popremýšľa o probléme. Je celkom možné, že čoskoro príde sám a povie, že prehodnotil svoj postoj. Musíme mu však informácie podávať spôsobom, ktorý odpovedá jeho typu myslenia.
Egostavy komunikácie
Kalifornský psychiater Eric Berne opisuje 3 rôzne egostavy komunikácie: rodič, dieťa a dospelý. Každý stav má svoj spôsob cítenia, myslenia a správania. Ide o prenos informácií od jednej osoby k inej, čiže o vety, ktoré si jedinci medzi sebou vymenia. Každý môže vystupovať v rôznej z troch pozícií:
- stav rodič: poúča, rozkazuje, hodnotí, utešuje, trestá, upozorňuje.
- stav dieťa: zakladá svoje reakcie na pocitoch a zmyslových vnemoch, teda ide o reagovanie bez rozumovej kontroly, ktoré na základe charakteru môže byť poslušné alebo vzdorovité.
- stav dospelý: spracováva a hodnotí informácie na základe svojej vlastnej skúsenosti a vlastného rozumu, objektívne hodnotí okolie, riadi sa logikou a rozumom a nie je zaťažený emóciami.
Keď si uvedomíme tieto formy prejavovania ega, pomôže nám to pri lepšej komunikácii.
Napríklad, opýtajme sa: „Koľko je hodín?“
Odpovede rôznych ľudí sa budú líšiť na základe ich egostavu.
Odpoveď Dospelého: „Sedem.“
Odpoveď Rodiča: „To je jedno, hlavne si pohni!“
Odpoveď Dieťaťa: „Ako to mám vedieť?“
Muž, ktorý nám chce poradiť a poučuje nás bez toho, aby sme ho o to požiadali (samozrejme platí to v každom prípade aj u žien), sa stavia podľa teória Erica Berneho do pozície rodiča. Každá naša reakcia či už z pozície dieťaťa alebo tiež rodiča celú situáciu zhorší. Najmúdrejšie je reagovať ako dospelý, napríklad takto: ,,Viem, že to nemyslíš zle a chceš mi pomôcť, ale ocenila by som, keby si ma nechal, nech si to spravím po svojom, aj keď to možno niekedy bude s chybami.“
Často sa mi stávalo, že mi muži v rodine občas pripomenuli pri šoférovaní nejakú chybu. Napríklad, že často preraďujem neskoro či priskoro. Keď mi muž povie: ,,Daj si tam päťku,“ väčšinou to spravím bez emócií, ale o chvíľu neskôr som už nevydržala, keď mi povedal: ,,Daj si vyšší rýchlostný stupeň, čo nepočuješ, ako ten motor hučí?“
Odpovedala som: ,,Možno nepočujem a čo? Ty tiež robíš chyby zase v inom, ale ja ti do toho nehovorím. Každý máme svoje výhody a nevýhody, preto sa o moje šoférovanie nestaraj.“
Zabralo to. Je ticho, aj keď niekedy zbadám, ako si kusne do jazyka. Každopádne, pri ďalšom nákupe auta budeme asi uvažovať o vozidle s automatickou prevodovkou, nech sa manžel zbytočne nestresuje… 🙂