fbpx

Vetu: „Všetko je tak, ako má byť,“ od nedávneho času používa rád jeden z mojich obľúbených človiečikov.

Pri jej prvom počutí pôsobila na mňa smiešne a lacno. Aké jednoduché! Aké alibistické! Ale potom prišli obvyklé nepríjemnosti, stres a život, ktorý sa uberá všelijako, len nie tak, ako zvykneme mať v predstavách. Niekedy len obyčajné odvrknutie predavačky skazí deň a zlostne si hovorím: Ona je tu na to, aby bola príjemná! Mám dosť vlastných problémov, prečo mám znášať ešte aj predavačkine nálady!

A jedného dňa, keď sa ma zmocní ozajstná zlosť a beznádej, ako všetko funguje nanič a že nič nie je na poriadku, spomeniem si, pravdepodobne z obyčajného pudu sebazáchovy, na tú alibistickú vetu.

„Všetko je tak, ako má byť,“ poviem si a náhle sa mi uľaví, nadýchnem sa.

Možno je to naschvál, možno ma ktosi, či čosi, skúša a kladie mi do cesty prekážky. Vedomie, že ja za to nemôžem a ani nič nezmôžem, je náhle neskutočne oslobodzujúce a zlepší mi náladu; predavačka nie je zlá, len hrá so mnou hru, možno ani ona sama nevie prečo. Hru, ktorú ktosi naprogramoval, aby ma čomusi naučil. Ja predsa nemusím vždy vedieť, prečo je to tak.

Je to ako náboženstvo, ako viera v boha, ako viera vo všemocného deduška sediaceho na sivastom obláčiku, usmievajúceho sa, lebo on vie, prečo nás skúša.

Dedko – Vševedko.

Všetko je tak, ako má byť.