fbpx

Bola raz jedna komnata plná kníh. Knižky ležali v policiach až po strop celé roky a bolo ich toľko, že každý, kto do knižnice prišiel a uvidel tú záplavu, sa naľakal a knižiek sa ani nedotkol.

Jedného dňa to tú najväčšiu a najtučnejšiu knihu prestalo baviť. Dalo by sa povedať, že z toľkého polihovania ju začal pobolievať chrbát a tak sa na polici začala mrviť, až sa prevážila ponad okraj a s veľkým rachotom spadla na zem.

,,Joj,“ vykríkla nahnevane.

Zjojknutie začul pán knihovník a rýchlo pribehol.

,,Čo robí tá encyklopédia na zemi?“ zohol sa, že ju zodvihne.

,,Čo by som robila? Ležím teraz na dlážke, ako som posledných pár rokov ležala na polici. A už ma to nebaví! Chcem, aby ma niekto čítal!“

Pán knihovník od ľaku nadskočil a vyvalil očné bielka. Ešte nikdy nevidel hovoriacu knižku. ,,Dobre, prečítam si ťa,“ povedal, ale vtom sa začali mrviť aj ostatné knižky. Ako zázrakom im narástli nožičky, povyskakovali z políc a obkolesili ho. ,,Aj my chceme, aby nás niekto čítal,“ mrnčali.

Knižka plná vtipov vyronila slzu: ,,Keď len vylihujem, nikoho nerozosmejem.“

,,A ja nikoho nevystraším,“ dodala knižka s hororovým príbehom.

V tom sa začali prekrikovať jedna cez druhá a v knižnici nastala riadna trma-vrma. ,,Nikoho nenapnem,“ dvojzmyselne sa uškrnula knižka o dobrodružstvách. ,,Nepoučím o tom, aká je láska krásna a nebezpečná,“ zamraučala knižka s romantikou.

Knihovník odovzdane rozhodil rukami. ,,Máte pravdu. Celý čas sa starám, aby sa vám nič nestalo. Ale zabudol som, že v každej z vás je tajomstvo, ktoré teba odhaliť.“

„Pche!“ ozvalo sa vysoko z police. Stála tam zaprášená kniha v koženej väzbe s mosadzným lemom. Nadradene ohrnula nad ostatnými knihami bradu. „Aké ste hlúpe! Ja chcem ostať tou najnečítanejšou knihou medzi vami ignorantmi. Len pozorujte, ako moje žlté stránky blednú a samé zblednete závisťou, keď sa stanem tou najväčšou klasikou! Sám Mark Twain povedal, že ľudia za klasické knihy označujú tie, ktoré všetci chvália, ale nečítajú!“

Vtom knihovníka vytrhol zo sna malý chlapec, ktorý ťahal za rukáv elegantne oblečenú ženu: „Babi, aj mne niečo požičaj.“

„A čo by si chcel, zlatko?“ sklonila sa k nemu a pohladila ho po vlasoch.

„Ty mi musíš vybrať!“ vyzývavo vyceril biele zúbky.

Žena sa rozhliadla po knižnici a pohľad jej spočinul na jednom z mála nezaprášených titulov. „Čo povieš na,“ načiahla sa za knihou a s úsmevom ju vytiahla z police: „takého Harryho Pottera?“

Malému sa rozžiarili oči. „Óóó, klasika!“ zvolal so širokým úsmevom a pritlačil si knihu k hrudi.

Kedysi celkom hore v polici sa jedna hrdá, zaprášená kniha zapýrila od prekvapenia.