Bola to nedeľa ako stvorená na vychádzku.
Pri vchode do galérie zastali starí rodičia s vnučkou a nevestou.
,,Koľko stoja lístky?“ spýtal sa starý pán a vytiahol peňaženku.
,,Dedko, mne nemusíš platiť za lístok!“ vnučka zatiahla za dedov rukáv.
,,Ty nejdeš dnu?“ naklonil sa k nej celý prekvapený.
,,Ja mám poukážku, vieš?“ povedala vnučka pyšne.
,,Tak poukážku,“ dedo sa otočil so skúmavým pohľadom k neveste.
,,Áno, Monička dostala kultúrnu poukážku zo školy, nemusí teda platiť za lístok,“ vysvetlila nevesta starým rodičom.
Dedo pritakal a otočil sa k predavačke v búdke pred galériou: ,,Prosím si teda dva dôchodcovské a jeden dospelý a tuto jeden detský na poukážku.“
,,Na to ja vám lístok nemôžem dať!“ ozvalo sa otrávane z búdky.
Nevesta odtisla deda od okienka a nahnevane zaprotestovala: ,,Akože, malá to dostala v škole na kultúrne a športové podujatia!“
,,My sme súkromná galéria. Musíme si na seba zarobiť. Čo ja budem robiť s nejakou poukážkou?“
,,To ja neviem! Ale vy jej za to máte dať vstupenku.“
,,Ja jej nič nemusím dávať, nepatríme pod ministerstvo kultúry.“
,,Tak si teda tú svoju súkromnú galériu niekam strčte!“ odvrkla nevesta namosúrene a otočila sa k dieťaťu: ,,Ideme preč!“
Dedo sa ju prosebne snažil zastaviť: ,,Veď nevadí, ja jej lístok teda kúpim.“ Veľmi mu záležalo, aby dal vnučke možnosť vybudovať si kultúrne cítenie už od mala.
No nevesta rázne pokrútila hlavou: ,,V žiadnom prípade, keď sa tu nevedia k ľuďom správať, nebudeme ich podporovať.“
Dedovi ovisli ramená a sklamane sa všetci od galérie pobrali preč.
O niečo neskôr sa pri vrátnici zastavila skupinka mladých ľudí.
,,Dobrý deň, chceli by sme ísť dnu.“
,,Nech sa páči, koľko lístkov?“
,,Ale my nechceme pozerať obrazy, my chceme ísť len do kaviarne.“
Žena v búdke váhala, zvažovala, kalkulovala.
,,Nebojte sa, pôjdeme rovno, na obrazy ani nepozrieme.“
,,Tak dobre, choďte,“ nechala sa biletárka zlomiť, ,,ale ozaj sa nepozerajte!“