Panebože, prečo som to spravila? Akoby som nemala dosť iných starostí?
To boli moje prvé myšlienky, ktoré mi napadli, keď som dočítala mail s predmetom Coucou od svojej sesternice Caroline z Francie, v ktorom mi vysvetľovala, že návšteva Tatier by síce mohla byť, ale musím počítať s tým, že jej muž je chorý na srdce.
A na záver mailu pridala nepatrnú poznámočku, že si mám zopakovať nemčinu, aby sme sa dohovorili. Vždy sme sa dorozumievali po nemecky, pretože ja som francúzštinu neovládala.
Uvedomila som si však, že cez nemčinu sa dorozumiem iba s Caroline. Jej muž ju bohužiaľ neovláda. Budeme sa na seba usmievať ako priblblí. To mi nebolo po vôli. Ako jediné východisko bolo, narýchlo sa naučiť aspoň základy francúzštiny.
Utešovala som sa informáciu, že cudzie jazyky sú najlepším tréningom pre mozog. Vytvárajú nové neurónové prepojenia a zlepšujú pamäť lepšie ako akékoľvek iné kognitívne cvičenia vrátane sudoku.
Na zvládnutie francúzštiny mi však ostávalo iba štyridsaťosem dní. Uff. Bolo mi to vôbec treba? Načo som ich pozývala?
V noci o druhej som sa zobudila spotená až na kosť, ak sa to tak dá povedať – kúpala som sa vo vlastnom studenom pote, mokrá bola aj perina a s hrôzou som si pomyslela, ako to celé dopadne.
Hľadanie kurzu
Keď som sa prezliekla zo spoteného pyžama, oprela som sa o vankúše a zapla malinký päťročný počítač. Automaticky sa pripojil k našej domácej sieti a ja som začala hľadať na webe informácie o jazykových kurzoch.
Uvažovala som, že si nájdem nejaký kurz v okolí. Vzhľadom na krátku dobu by to musel byť veľmi intenzívny denný kurz, ale v našej lokalite som žiadny nenašla. Dochádzať kdesi ďaleko, to už vôbec neprichádzalo do úvahy, rovnako ako súkromné hodiny, ktoré by vysoko prekračovali môj rozpočet.
Do očí mi padli online kurzy. Možno by stálo za to vyskúšať niektoré z nich.
Na nete ich je mraky, ale ktorý vybrať? Ako nájsť ten najefektívnejší? Ako sa v tom vyznať? Kurzy, v ktorých ponúkali iks levelov, sa mi nepozdávali. Mala som predsa len niečo vyše mesiaca a to nie je dosť času na prechádzanie rôznymi úrovňami.
Potrebovala som preletieť všetko dôležité pre ľahkú bežnú konverzáciu. Hľadala som teda ďalej, až som sa zastavila na kurze Speaking Friends. Povedala som si, že práve to by mohlo byť to pravé orechové.
Dovolenkovanie v socializme
Nejaké základy francúzštiny som mala z minulosti. Bolo to už veľmi, veľmi dávno – ešte za čias spred nežnej revolúcie.
Rozmýšľam, prečo som sa vtedy tú francúzštinu začala učiť. Prečo nie angličtinu, ktorá bola odjakživa svetová? Nuž asi preto, že pre našinca v tom čase bola angličtina nepoužiteľná – dostať sa na výlet do anglicky hovoriacej krajiny bola viac-menej chiméra.
Spomínate si, ako sa na dovolenky chodilo do okolitých štátov varšavskej zmluvy? Obľúbená bola Nemecká demokratická republika, možno pre to, že ísť do Nemecka, aj keď len východného, bolo cudzokrajnejšie, ako ísť do slovanských krajín. Na zahodenie nebol ani obľúbený maďarský Balaton, kde sa dalo s detičkami v nízkej vode plačkať až do splačkovatenia. Terajšie Chorvátsko bolo už len pre vyvolených, ktorí si dokázali vybaviť devízový prísľub. Avšak absolútne top boli teplé vody Čierneho mora v Bulharsku či Rumunsku.
Takže vtedajšia voľba pri výbere cudzieho jazyka bola vyslovene praktická. Všetci sme sa predsa učili povinne ruštinu, ale dohovoriť sa s Nemcom po rusky bol celkom tvrdý oriešok. Veď si len predstavte Nemca, ako sa učí všetky tie slovanské ohybnosti, pády, rody, zmäkčovania, na ktoré ich stvrdnutý, neohybný jazyk, kovaný nemeckou strohosťou, vôbec nie je stavaný.
Prvé dva cudzie jazyky
Takže v tých časoch bola druhou voľbou po povinnej ruštine nemčina.
Možností, ako sa k nej dostať, bolo málo. Tých pár vyvolených, ktorým sa podarilo dostať do základných či stredných škôl s rozšíreným vyučovaním moderných jazykov bolo poskromne. Robil sa prísny výber a ja som na sebe poctivo makala.
Najprv som musela ukázať, že viem na sebe zapracovať, a potom už len stačilo, aby otec odniesol riaditeľovi fľašu vína. Netušila som však, aký bič som si na seba uplietla.
Moja nemčinárka bola totiž mladá, ambiciózna dievčina s ideálmi a mladícky nerozvážnymi predsavzatiami, že z nás spraví polo-Nemcov, aspoň tak sa mi to zdalo. Podľa príslovia nová metla dobre metie, tá naša mietla excelentne a učenie bola každodenná drina. Mali sme sedem hodín nemčiny do týždňa.
Dodnes sa mi o nemčine sníva a minulé časy silných slovies sypem z rukáva, hoci už si ani nepamätám, aký význam tie slovesá vôbec majú.
Opletačky s francúzštinou
Počas mojej puberty za nami prišla vzdialená príbuzná z Francúzska. Bola to veľká sláva. V tom čase to znamenalo v porovnaní s dnešnou dobou asi toľko, ako keby nás dnes navštívil kozmonaut. Všetky kamošky na základke mi závideli. Francúzsko bolo čosi neobyčajne vzdialené, tajomné a nesmierne významné, pretože tam sa určovala móda – cítila som sa, akoby k nám prišla samotná kráľovná.
Návšteva doniesla luxusné západoeurópske darčeky, pre mňa nesmierne významné. Po prvé som dostala krásny ružovo-biely kockovaný baloňáčik. Druhý darček bol nádherný svetrík s bielo-modrými pruhmi. Posledná móda, ktorú sme videli len v zahraničných časopisoch, ktoré sme si požičiavali pod rukou, lebo normálne sa kúpiť nedali.
Jedna časť mojich predkov emigrovala do Francúzska v čase Veľkej hospodárskej krízy po Prvej svetovej vojne. Odišli tam pracovať do Fumeyských baní na sever od Paríža. Ich deti sa na Slovensko rady vracali na výlety. Hovorievali, že síce vyrástli vo Francúzsku, no srdcom patria k nám.
Kontakt s príbuznými bolo asi to, čo rozhodlo, že sa naučím po francúzsky. V socializme v deväťdesiatych rokoch sme síce v škole na učenie jazykov ktovieaké možnosti nemali, ale prihlásiť sa do večernej jazykovej školy sa dalo. V kníhkupectvách rovnako nebol problém kúpiť si učebnice a ja som ich ako správny knihomoľ mala neúrekom (a mám ich doteraz, pretože sú úžasné svojou jednoduchosťou, kompaktnosťou a kvalitou).
Na kurz som vydržala chodiť len zopár mesiacov, potom ma to prestalo baviť. Možno som to vzdala aj kvôli istému pánovi, ktorý sa rozhodol, že sa mu páčim a začal ma zahŕňať svojou priazňou a nosiť mi svoje domáce zaváraniny. Neprekážalo mu, že je ženatý – mne však áno.
Nakoniec som teda z francúzštiny nepochytila viac, ako základnú výslovnosť a pár bežných výrazov. Très bien, non?
Aby toho nebolo málo
Takže túžba naučiť sa francúzštinu síce zostala, ale nemala som výdrž.
Miesto toho som v poľskom kultúrnom stredisku natrafila na kurzy poľštiny. To sa mi páčilo – možno aj preto, že boli zdarma a ak som sa dostatočne nepripravovala, nemala som zlý pocit, že mrhám svojimi peniazmi.
Ale ani poľština mi nevydržala dlho. Absolvovala som niekoľko hodín, naučila som sa poľsky intonovať a čítať poľský text.
So skvelým en, bendze, nebendze som vydržala dosť dlho. Raz som ozaj zamachrovala, keď sme boli ako vysokoškoláci v rámci výmenných pobytov v Poľsku a mne prischla rola tlmočníčky. Nie, že by som poľština tak dobre ovládala, ale vedela som hovoriť po slovensky s poľským prízvukom – a na počudovanie mi Poliaci celkom rozumeli a naše baby obdivovali moje jazykové znalosti.
Revolúcia
Moja mladosť, pochabosť a nedôslednosť v učení iných jazykov (okrem spomínanej ruštiny a nemčiny, ktorú do mňa v škole vbili skvelí učitelia) pominula a prišiel ten povestný čas, keď sme na námestí štrngali-brnkali kľúčmi, zvonili odchodu komunistickej strany a mysleli sme si svorne v jednom šíku, že keď sa zbavíme socializmu, zbavíme sa všetkých problémov, starostí a ostanú nám len radosti.
Komunisti dobrnkali, aspoň oficiálne, a nám sa otvoril úžasný svet. Zrazu sme mohli chodiť výletovať do Rakúska, Francúzska, Nemecka a kade tade a zaliala nás vlna dvoj-trojdenných výletov a nákupov do okolitých krajín. Zároveň to bola éra, keď sme mohli cudzie jazyky aj konečne zmysluplne využiť.
A zrazu – kde sa vzala, tu sa vzala, celkom nenápadne na nás zaútočila angličtina.
English or nothing
Lenže, ako sa naučiť po anglicky, keď máte doma najprv jedného a onedlho dvoch malých červíčkov, nesmierne živých, ktorí vás nenechajú ani vydýchnuť ani nadýchnuť.
Chodiť niekde na prezenčné kurzy sa nedalo a tak mi ostala jediná možnosť – kúpiť si korešpondenčný kurz, ktorý mi mesačne zasielali spolu s kazetami a ja som sa snažila úlohy vypracovať a zaslať späť na posúdenie a opravu lektorovi.
Táto forma bola fajn a veľa som sa naučila. Vtedy sme ešte nechyrovali o internete a online vzdelávaní. Keď som však videla koľko driny ma stojí naučiť sa angličtinu, koľko času a úsilia, povedala som si, že svojim detičkám vydláždim cestičku do tohto ťažkého sveta dospelých, aby sa s úsmevom na ceste životom kĺzali. Alebo len jednoducho chcela som byť skvelá mama, ktorá deťom dá, čo sa dá. A dostala som vcelku šialený nápad.
Dá sa vyjadriť láska v cudzom jazyku?
Viem predsa celom slušne nemecky, prečo by som teda nenaučila svojich maličkých synčekov nemčinu bez námahy jednoduchým rozprávaním? Ani jeden z nich vtedy ešte neovládal ani slovenčinu – no keby áno, asi by sa ma spýtal, či mi nešibe, keď som zrazu naňho namiesto ty môj zlatučký vypustila, du mein Schatz, a ďalej premýšľala… radšej by som povedala Schätzschen? Pokladík, kuriatko, jemnučké, jemnulinké, malé, maličké, malilinké?
Ale ako toto všetko poviem v nemčine? No ja určite nijako. Nabrala som presvedčenie, že nemčina nestačí na tú krásnu ohybnosť slovenčiny a našu kreativitu pri vymýšľaní pôvabných novotvarov, akými matka dokáže vyjadriť nekonečnú lásku a nežnosť svojmu dieťatku.
To je to, o čom písal Pavol Orságh Hviezdoslav: „Ó, mojej matky reč je krásota, je milota, je rozkoš, láska svätá; je, vidím, cítim, celok života, môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá a moja odev, ktorej neviem ceny…“
A vtedy som si uvedomila, že nemôžem so svojím bábätkom hovoriť v cudzej reči. Nie je to ono. Možno by som ho obohatila o znalosť školskej nemčiny, ale celkom určite by som ho ochudobnila o nehu, ktorú som mu schopná dať len vo svojej rodnej reči (čo iste zvládne aj Nemka, ale nie ja).
Tak som si to s jemnou výčitkou zdôvodnila a povedala si, že však tú nemčinu sa naučí v škole, čo sa vlečie, neutečie… no popritom som s miernym závanom závisti sledovala svoju vytrvalejšiu a dôslednejšiu kamarátku, ktorá necúvla a svojmu synovi sa prihovárala len v nemčine.
Ako sa učia cudzie jazyky deti
Kým moji chlapci začali hovoriť, dovtedy prakticky nevydali zo seba ani jedno poriadne slovo. Občas sa ma zmocnilo zúfalstvo, keď môj chrobáčik namiesto slov používal mrnčanie, alebo á, á, á, eh, eh so žiadostivým natiahnutím ruky. Vždy ma zaskočil jeho vyčítavý pohľad, ktorým mi dával jasne najavo svoje rozhorčenie, že nechápem, čo chce. A ja som bohužiaľ fakt nechápala – ničila ma literatúra, kde sa prízvukovalo, že matka svojmu dieťaťu vždy rozumie, ale ja som skoro nikdy nerozumela a vyčítala som si, že nie som dobrá matka, aj keď som sa snažila z celej duše.
A potom prišla odmena za tie dlhé chvíle nedorozumenia. Moje kuriatko prehovorilo zo dňa na deň a myslím to doslova. V jedno krásne ráno otvorilo pusinku a hovorilo všetko zreteľne a jasne. Žiadne cvrkotanie, šušlanie, či békanie. Ako keď otvoríte naplno kohútik s vodou (neskôr som kdesi čítala, že deti môžu začať artikulovať a teda zrozumiteľne rozprávať až im dorastie kosť na krku medzi bradou a hrtanom).
Približne v rovnakom čase prehovoril aj syn priateľky, ktorá na neho dovtedy hovorila iba po nemecky, aby sa naučil. O to väčší šok bol pre ňu fakt, že syn prehovoril po slovensky. Keby som nebola pri tom a nepočula to na vlastné uši, asi by som tomu neuverila.
Že to nie je taká zvláštnosť, som pochopila minulý mesiac, keď som letela v lietadle. Na sedadlách za mnou boli tri nezbedné, hlučné a zlaté deti približne vo veku štyri a šesť. Chvíľu som si čítala román zo svojej čítačky, keď som si uvedomila čosi zvláštne. Počula som jedno dieťa rozprávať v nemčine, pričom to druhé mu odpovedalo vo francúzštine. Obe tie reči zneli perfektne, teda ako od rodených hovorcov. Neodolala som a začala si ich všímať. Vyzeralo to tak, že matka bola Nemka a otec bol Francúz. Deti si zjavne ani neuvedomovali, že rozprávajú dvoma rozličnými rečami.
Podobne to muselo byť aj s dieťaťom mojej priateľky – hoci sa mu prihovárala v nemčine, ostatní blízky s ním hovorili po slovensky. Pravdepodobne najväčšiu rolu v tomto prípade zohralo to, že matka nebola rodená Nemka a dieťa vnútorne cítilo, že reč, ktorou sa mu prihovára je umelá.
Či je správne učiť deti viacero jazykov súčasne je dilema. Dieťaťu to v budúcnosti môže pri učení cudzích jazykov pomôcť, no stretla som sa aj s názorom, že kapacita mozgu má svoje špecifiká a v určitom veku vie dieťa povedať len určitý počet slov. Teda keď ho rodičia učia viacerým jazykom, ani z jedného nedosiahne plnú vyjadrovaciu schopnosť.
Osobne sa prikláňam k názoru, že veci netreba uponáhľať. Ak bude mať dieťa v budúcnosti potrebu sa nejaký jazyk naučiť a stanoví si to ako prioritu, už nebude mať s dnešnými technologickými možnosťami problém.
Veď keď sme to vedeli zvládnuť za komunizmu pomocou učebníc a korešpondenčných kurzov, tak dnešná mládež so všetkými tými aplikáciami a online kurzami už nemôže mať nijaký problém.
Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom
Zo zamyslenia ma vytrhol mobil. Caroline mi poslala správu s predmetom 10 Tagen. Zdá sa, že tiež počíta dni ako ja. Možno má aj podobné obavy, ako celá návšteva dopadne.
Naposledy som ju videla pred siedmymi rokmi. Ako ten čas letí, vzdychnem si nad obligátnym javom a zároveň otvorím svoju naplánovanú lekciu nemeckých fráz.
Počúvam lekciu na pozadí, pretože mám aj kopec inej práce a nemôžem sa venovať len učeniu. Dúfam, že takto sa mi podarí zabiť dve muchy jednou ranou.
Pri počúvaní nemeckých slovíčok sa cítim príjemne. Občas mi popri počúvaní preblesknú hlavou aj myšlienky zo starých čias – tváre vševediacich spolužiakov, ktorí vždy prišli na hodiny nemčiny perfektne pripravení. Nikdy som nechápala, ako dokázali nájsť v sebe toľko disciplíny. Mne to nehrozilo, mňa dokázalo zaujať toľko vecí, ktoré som pokladala za neskutočne zaujímavejšie než Hausaufgaben, že vždy som len na poslednú chvíľu preletela učivo rýchlo pred spaním alebo ráno po prebudení pred odchodom do školy, nehovoriac o hojne využívaných prestávok pred samotnou hodinou nemčiny.
Jedna nemčinárka mi ostala jasne v pamäti. Bola síce neskutočne prísna, ale zároveň svojským spôsobom aj láskavá. Vždy sa sústredila na zásobu slovíčok. Mávali sme hrubý slovníček, do ktorého sme si museli zapisovať všetky slovíčka, ktoré sme prebrali. Hodina sa začínala tak, že vždy náhodne si vybrala troch spolužiakov, jedného po druhom, vzala dotyčného slovníček, niekde ho náhodne otvorila a skúšala. Ak niektoré nevedel, vyvolala niekoho iného z triedy, takže všetci sme museli byť v strehu, lebo sme vôbec netušili, kedy nás osloví a za každú nepozornosť, nevedomosť, či nepresnosť bola bez pardonu päťka.
Každému dieťaťu by som dopriala takú excelentnú učiteľku na jazyky. Bola to najlepšia učiteľka za celý môj život – škoda bola len to, že neskôr zmenila edukačnú prácu za recepciu nejakého hotela kvôli vyššiemu príjmu.
Ako nakŕmiť Francúzov
Ako sa návšteva Caroline blížila, začala som okrem nemčiny riešiť aj iné praktické problémy. Inými slovami, čo im preboha dám jesť, tým labužníckym Francúzom s maškrtnými jazýčkami.
Zachránila ma bývalá kolegyňa. Pri návšteve knižnice si na mňa spomenula a doniesla mi knihu parížskych receptov.
,,To máš pre inšpiráciu,“ povedala s úsmevom a ja som sa chytila.
Hneď som sa dychtivo začítala a našla ako prvé kura v citrónovej šťave. No tak to musím skúsiť.
Utekala som do obchodu a nakúpila dve kilá bio-citrónov a ďalšie prísady. Pripravila som skúšobnú porciu pre manžela. Pochválil ma, ale sama môžem povedať, že to nebolo moje obľúbené nekomplikované chrumkavé slané kuriatko.
Keď som to s veľkou slávou naservírovala Caroline a jej mužovi, nenápadne medzi rečou poznamenala: ,,A vieš čo? Tešíme sa aj na vyprážaný syr.“
,,Vyprážaný syr?“ musela som si overiť, či som počula dobre. Veď to Francúzi predsa ani nemôžu považovať za jedlo. Je to ťažké, nezdravé, plné tukov, praženej múky, soli, no šialenosť.
,,Dobre počuješ. Pekne s tatarkou a varenými zemiačikmi, rozhodne na to nezabudni. To je jedlo, ktoré môj Thierry miluje a celý čas sa tešil, ako si na Slovensku dá vyprážaný syr,“ usmiala sa a stisla ruku svojmu mužovi.
,,To by mi nenapadlo ani vo sne,“ povedala som úprimne.
,,Mais oui! A nezabudni na halušky, ale to iste vieš.“
,,Jasnačka, halušky sú základ,“ pritakala som.
,,No nielen tie, všetky typické slovenské jedlá.“
„Vieš čo, ja vám spravím riadnu hustú fazuľovicu ako robieval môj otec, a tiež kapustnicu ako jedávali zase v rodine u môjho muža.“
,,Magnifique! A ak sa ti podarí zohnať aj makovník, budeme v siedmom nebi.“
„Vybavené,“ usmiala som sa.
Niekedy to človek proste nemusí preháňať. A keď sme si vypili trochu skvelého slovenského vínka, už som nemala problém dohovoriť sa ani s Thierrim 🙂