Dá sa dožiť 150 rokov? Prečo nie, poviem si. Síce je zriedkavé preklopiť sa cez tú magickú stovku, ale štatistiky potvrdzujú, že možné to je. V roku 2016 sa na Slovensku dožilo až 452 ľudí nad 100 rokov. V roku 2015 to bolo dokonca až 641 ľudí. Otázka skôr znie, či niečo také vôbec chceme?

Napríklad ma udivilo, keď nedávno ochádzala do výsluhového dôchodku moja známa po dvadsiatich piatich rokov policajnej práce.

,,Čomu sa budeš teraz venovať?” spýtala som sa a ticho jej závidela, že má zabezpečený príjem už v päťdesietke a môže si robiť, čo chce.

,,Neviem. Nemám žiadne plány,” zneistela.

Úplne z iného súdka sa k tomu postavila moja druhá kamarátka, keď mi oznámila: ,,Už sa neviem dočkať na dôchodok. Konečne budem mať čas zrealizovať všetky tie veci, čo som celé roky odkladala.

,,Čo si odkladala?” vyzvedala som.

,,Akože čo? Pôjdem na kurz moderovania, potom na kurz kreslenia, možno začnem spievať a tiež by som chcela chodiť na hodiny baletu. Budem robiť, čo chcem, chápeš? Každý deň ráno sa zobudím a rozhodnem sa sama, ako naložím so svojím dňom.”

Jej nadšenie a kompletne odlišný postoj mi stále rezonuje v povedomí. Nepochybujem, ktorá z mojich dvoch kamarátok sa bude zo života na tomto svete tešiť dlhšie.

Koľkí z nás si predstavujú vek po šesťdesiatke ako „vek po“. Veď čo nás ešte môže čakať? Môj kolega satiricky poznamenal: ,,Jedine tak smrť… Čo sa týka športu, môžeme rovno trénovať skok do truhly.“

Takí ľudia si musia dať na dôchodok pozor. Lebo akonáhle sa skončí ich práca, zmizne im zo života tá základná zmysluplná aktivita, ktorú brali ako samozrejmú. Ak sa na dôchodok nepripravia, zo dňa na deň spadnú do šedej rutiny väčšiny dôchodcov, ktorí ráno premýšľajú, či už vstanú alebo ešte pár hodín ostanú v posteli. Či si dajú ako prvé kávu alebo radšej čaj.

A to je ten najvyššie dvihnutý prst – nemusia nič riešiť. Možno sa to zdá fajn, ale mozog je rovnaký orgán ako sval. Keď nepracuje, zakrnieva.

Spomínam si na manželku môjho strýka, rodenú Francúzsku. Možno viete, že Francúzky majú jeden z najdlhších priemerných vekov dožitia, aktuálne niečo nad 85 rokov. Keď som bola u nej na návšteve, na stojane v toalete ležal krížovkársky časopis. Usmiala som sa a predstavila si, že najskôr pri každej návšteve toalety vylúšti jednu krížovku. Aj to je veľmi šikovný spôsob ako nenásilne a pravidelne posilňovať mozog.

Táto dáma sa okrem iného až do svojej smrti venovala dobrovoľníckym aktivitám. Chodila rozdávať narkomanom zdarma ihly. Vtedy som to nechápala, ale neskôr som si uvedomila, že je to logické. Jej syn bol totiž niekedy v deväťdesiatych rokoch minulého storočia jedna z prvých obetí vírusu HIV. Svojou aktivitou chcela pomôcť, možno ani nie tak celkom narkomanom, ale skôr ich matkám. Aby ich deti nezomierali zbytočne, použitím nakazenej ihly. Vedela, aká je to bolesť, keď matka prežije svoje dieťa. Takáto dobrovoľnícka aktivita, hoci nevedomky, dávala jej životu zmysel.

Na dôchodok je dôležité naplánovať si zmysluplnú aktivitu, aj keby to malo byť napríklad len učenie sa cudzieho jazyka. Každá aktivita nám robí život krajším a čím je dlhší, tým viac ich môžeme vyskúšať.

Rozdeľme si život na štyri základné etapy.

Prvá, tak do tridsiatich rokov, je obdobie prípravy na život – detstvo, štúdium, a čas po štúdiu, keď začneme spoznávať dospelácky život. Okolo tridsiatky sme už zorientovaní, vieme aspoň približne, ako to tu chodí a sme pripravení na potomstvo.

Prichádza druhá etapa, zakladáme rodiny. Máme ďalších tridsať rokov na to, aby sme sa sústredili na výchovu potomstva a zarábanie na živobytie. V tomto čase je najdôležitejšie venovať sa deťom a dať im všetko, čo sme schopní, aby sa vyvinuli v čo najdokonalejšie bytosti. Je dôležité zabezpečiť im dostatok času i financií, hoci skĺbiť to, je niekedy veľmi ťažké. Mnohí ľudia sa sústreďujú na kariéru, ale čas, ktorý môžu stráviť s deťmi, nenávratne uplynie. Okolo našej šesťdesiatky príde čas, keď deti dosiahnu vek na založenie ich vlastnej rodiny.

A vtedy prichádza tretia etapa, dôchodok. Už sme zbavení záväzkov, povinností a konečne sa môžeme naplno venovať sebe, partnerovi a svojim záľubám. Len si musíme dať pozor, aby sme si našli nový zmysel. Aby sme si vytvorili koníčky a nepremrhali tento drahocenný čas na sedenie pred televízorom.

Nakoniec prichádza štvrtá etapa, ktorá by sa ideálne mohla začínať niekedy po deväťdesiatke. Vtedy prichádza čas pripraviť sa na odchod. Donedávna sa štvrtej etapy dožívalo pomerne málo ľudí, ale vedci predpovedajú, že pre našu generáciu, teda dnešných šedesiatnikov, už tento vek dožitia bude bežný.

Spomínate si ešte na Vilmu Jamnickú, dámu, ktorá sa chcela dožiť 105 rokov, ale nakoniec to bolo „len“ 101? Dôležité však je, že až do svojej smrti bola aktívna a život si užívala. Milovala jógu, venovala sa astronómii, napísala tri knihy a hlavne vždy sršala optimizmom. To je tá podstata. Ak sa dožijeme stovky, nech to stojí za to!

Podľa slovenského geriatra Štefana Kovala, pre dlhovekosť je spôsob života dôležitejší ako genetické predpoklady: „Príklad ukázala Vilma Jamnická. V jej ťažkej životnej situácií by mnoho iných žien upadlo do depresií. Pani Jamnická však mala svoje záľuby, ktoré ju udržiavali pri aktívnom živote usmiatu a pozitívnu.” Štefan Koval je presvedčený, že väčšina ľudí by sa mohla dožiť až 120 rokov. „Máme to v genetickej výbave. Závisí len od nás, ako zakódované predpoklady využijeme. Inými slovami, ako prežijeme svoj život.”

Podľa geriatrov by z biologického hľadiska nikto nemal umierať pred stovkou. Dovtedy je vraj každá smrť predčasná. Funguje to však iba s aktívnym životným štýlom, správnou životosprávou, obmedzením zlozvykov typu fajčenie či alkohol, a zníženie hladiny stresu.

Tematiku o potravinách som podrobne spracovala a súhrn Vám rada pošlem zdarma.

Keď sa chce, cesta sa nájde. Nedávno ma nesmierne oslovilo rozprávanie redaktora Lukáša Krivošíka v časopise Týždeň, kde spomína istú dvojicu zo Slovenska žijúcu v Uruguaji. V krajine je subtropická klíma, more a ich dôchodok tam má vyššiu kúpnu silu ako doma. Tak tomu ja hovorím: aktívni dôchodcovia. Vedia si život užiť s tým, čo majú. Lebo niekedy je aj za málo peňazí dosť muziky, len ju treba hľadať.

Odpoveď na otázku, či je možné sa dožiť stopäťdesiat rokov? Vedci tvrdia, že ten čas príde, ale ešte si chvíľu musíme počkať. Čakajme však čo najzdravší – a pravdepodobnosť, že sa dočkáme, bude narastať. Avšak hlavne sa snažme, aby sme ten čas prežili s radosťou.