Ako schudnúť po zime

Napriek tomu, že je ešte stále riadna zima, cítiť aj v tom mraze blížiacu sa jar. Nie len preto, že slnko cez víkend ukázalo tvár a ani nie preto, že keď sa vraciam z práce, nie je už tma a bránku si môžem otvoriť aj bez zapnutia svetielka, ktoré mám pri kľúčoch.

To by som si ani neuvedomila, pokiaľ by ma zrána už o piatej nezobudil nečakaný budíček. Do svišťania pneumatík z neďalekej štvorprúdovky sa tentokrát primiešalo vrkútanie vtáctva na záhrade. V štebote im bublala hmatateľná radosť z toho, že začína obdobie, keď prídu mláďatká.

Ako viem, že operence už plánujú potomstvo? Nie, nezjedla som kúsok z bieleho hada, aby som poznala reč zvierat, ako je to v rozprávke bratov Grimmovcov. Ani nie som ako sokoliar Tomáš, ktorý mal schopnosť rozumieť reči zvierat a vtákov. Vysvetlenie je celkom jednoduché – cez obed som prichytila sýkorky, že kontrolujú minuloročnú búdku.

„Zabudol som im ju v zime vyčistiť,“ spomenul si náhle manžel. „Asi to idem aj rovno spraviť!“

Usmiala som sa. Minulý rok sme sa tešili, ako v tej búdke vychovával párik sýkoriek svoje mladé.

Príjemne stratená v spomienkach som si bezmyšlienkovite vložila do úst kus bábovky z tácky na kuchynskom stole. Keď som si to uvedomila, zapýrila som sa a pozrela som na svoj pás. Hoci ma to lákalo, po ďalšom kuse koláča už som nesiahla. Veď aj ja sa musím nachystať na leto. Je najvyšší čas dať si po zime váhu doporiadku.

Večer som sa vychystala ísť cvičiť. No vtom mi pípla správa od inštruktorky: „Prepáč, dnes hodina odpadá.“

Sklamaná a bezradná som vošla do obývačky. To hneď využil manžel. „Poď kukať,“ ukázal na televízor a vytiahol arašidové chrumky.

Pár kúskov mi nemôže ublížiť, pomyslela som si a siahla po nich.

„Dobré sú,“ opäť som natiahla ruku a mravoučne utrúsila: „Nemali by sme sa tým napchávať.“

„Len dokončíme tento paklík,“ upokojoval ma manžel a ja som si uvedomila zradnosť celého večera. Spokojne usadení siahali sme do misky raz jeden, potom druhý, vychutnávali jemnú slanosť v ústach a pasívne sledovali program. Ešteže sú tie reklamy. Človeka naštvú a vytrhnú z úplnej odovzdanosti.

Muž začal prepínať programy. Má aspoň nejaký pohyb, závidela som mu.

Nuž, neviem, či by ma malo upokojiť, že v tom nie som sama. Veľa ľudí takto trávi chvíle voľna. Ďalší deň sme cez obed s kolegami prebereli tému zlozvykov. Priznala som sa, že mňa manžel zvykne pri telke lákať na čipsy.

„Ja každý večer konzumujem zemiakové lupienky,“ utrúsila moja kolegyňa.

Neveriaco som pozerala na vždy perfektne nahodenú, skvele upravenú a ešte vždy štíhlu dámu po päťdesiatke: „Ty? Nevadí ti, že je to nezdravé?”

„Ja nejem pochybné čipsy,“ rýchlo dodala, „len pravé zemiakové lupienky. Pred spaním mávam obrovskú chuť na niečo slané, už od detstva skonzumujem každý večer jeden balík.“

„Aj ja to robím,“ priznala sa druhá kolegyňa a hneď ju doplnil aj tretí kolega: „Ja tiež,“ zvolal spokojne a možno, aby bol lepší od báb, dodal: „A zvyknem si dať ešte aj čokoládu a oriešky.“

Tak to bolo prekvapenie. Všetci sme natoľko maškrtní, že nehľadíme na nič a pcháme sa po večeroch pochúťkami? Spomenula som si na sesternicu Zdenku, ženu s riadnou nadváhou. Zdôverila sa mi, že celý deň vydrží nejesť, ale večer ju chytí nezastaviteľná pažravosť. Bez ladu a skladu nahádža do seba všetko, čo nájde.

Pozerala som na svojich spolustolovníkov a v tej chvíli akoby sa mi pred očami roztvorila opona. Uvedomila som si, koľkí máme problém. Všetkým nám je jasné, že večerné prejedanie je jedna z najhorších vecí pre naše zdravie a napriek tomu, že o tom vieme, nedokážeme to zastaviť. Ale prečo? Aké emočné naladenie prinúti ľudí, aby ničili sami seba?

Sme ako kojenci, ktorí sajú mliečko z fľaše a pasívne sledujú okolie. Akoby sme sa vrátili na začiatok nášho života, keď cmúľanie znamenalo pocit bezpečia a pohody. Aj my po celodennom strese, naháňaní a atakov z okolia hľadáme pocit upokojenia, bezpečia a pohody, ako sme sa to naučili v našom bábätkovskom čase. Akurát cmúľanie dudlíka sme vymenili za chrumky, čipsy, čokoládu… No my už nie sme bezmocné bábätká, my máme najúžasnejší dar, náš mozog, a mali by sme ho aj používať.

Minule, keď sa ma zmocnila chuť na mlsky po večeri, povedala som si, že oklamem mozog a nadopujem svoje telo hormónmi dobrej nálady a energiou inak. Obula som si tenisky a vybehla von. Obehla som pár blokov, nadýchala sa čerstvého vzduchu a plná kyslíku pribehla domov.

Muž ma opäť s dobrosrdečným úsmevom lákal na lahôdky: „Daj si!“

Na svoje veľké prekvapenie som mu s úsmevom odvetila: „Dám, ale nie toto.”

Odišla som do kuchyne a načapovala si plný pohár vody. Spokojne som si ho vychutnávala pri televízore.

Tematiku o potravinách som podrobne spracovala a súhrn Vám rada pošlem zdarma.

Nový článok už čoskoro


Raz týždenne posielam svojim čitateľkám email s novým článkom a zaujímavé informácie naviac. Zapíšte sa, ak máte záujem 🙂

Sľubujem, že to bude stáť za to, no ak náhodou nie, budete mať kedykoľvek možnosť sa zo zasielania emailov odhlásiť. A pretože si cením Vaše súkromie, môžete si tiež prečítať moje zásady ochrany osobných údajov, aby ste sa uistili, ako bezpečne zaobchádzam s týmito dátami.