fbpx

Vonku je chladno, naskočili mi zimomriavky, a tak utekám do sprchy trochu sa zohriať. Pustím vodu, nastavím si teplotu a čakám, čakám, čakám… no stále tečie studená. Vybehnem z kúpeľne a vyšetrujem, kto vyminul všetku teplú vodu v kotli.

Manžel tvrdí, že posledné dve hodiny sa vody ani nedotkol. Utekám teda do pivnice skontrolovať ohrievač. Displej je desivo tmavý, nič sa na ňom neukazuje. Kotol sa opäť pokazil.

Ako je možné, že sa to stane vždy v tom najnevhodnejšom čase?

Volám teda opravára, či by to neprišiel pozrieť. Povedal, že sa k tomu dostane až o pár dní. Naštartovala som teda svoje presvedčenie, že sprchovať sa v studenej vode je zdravé. S husou kožou a dobrým pocitom som to zvládla.

Veď párkrát som už aj písala o tom, že otužovanie je prínosné pre zdravie.

Po pár dňoch opravár prišiel a vysvetľoval, prečo nemohol prísť skôr: ,,Bol som na školení. Viete…“ zarazil sa, ,,obávam sa, že skúšky z toho nezložím. Predsa len v mojom veku mi to už tak nemyslí.“

O čom to rozpráva ten mladý muž, hútam a pripomínam si svoju päťdesiatku. Vymenili nám riaditeľa a ja som bola preradená na iné oddelenie s novou pracovnou náplňou.

Mala som vtedy čo robiť, aby som si osvojila nové znalosti. Dokonca som dostala za úlohu oprášiť si nemčinu a spraviť si jazykový certifikát. Priznám sa, že mi nebolo všetko jedno. Robila som, čo sa dalo.

Po večeroch som vytrvalo študovala odborné knihy. Hoci som už vtedy mala po päťdesiatke, ani mi nenapadlo, že by môj mozog mal byť už starý a opotrebovaný.

S hrdosťou sa chválim, že som to zvládla, a tá hrdosť nie je preto, že by som si myslela, že už na to nemám, ale preto, že popri chodení do práce a vedení domácnosti som zvládla aj náročné štúdium.

A zvládla som to preto, že som si verila.

Ľahšie zvládneme to, čomu veríme

Myslím, že sa nám deje to, o čom sme presvedčení. Keď môj syn v druhej triede základnej školy prišiel domov s plačom, že on tie príklady nedokáže vyriešiť, vytrvalo som ho presvedčovala, že závisí iba na jeho naladení.

Pustila som sa do vysvetľovania, skúšania, trénovania a pomaličky sa to pohlo. Celý čas som mu opakovala jednu zázračnú vetu: Pozri, ty si myslíš, že je to ťažké, ale ver mi, že keď to pochopíš, zrazu zistíš, aké je to ľahké.

Treba len prísť na koreň tým zákonitostiam. Teraz ti to nejde len preto, lebo máš v hlave blok. Neboj, ten blok sa skôr či neskôr odblokuje a potom ti to pôjde ako po masle.

Ako som povedala, tak aj bolo. Po pár dňoch trénovania to pochopil a odblokoval sa natoľko, že pracuje vo finančníctve a matematika zostala pre neho najľahším predmetom.

Nevadí, že máme po päťdesiatke, šesťdesiatke, alebo akomkoľvek veku… nikdy nie sme starí. Sme len takí, akí si myslíme. Zvládneme všetko, ak si budeme dostatočne veriť a v hlave si nastavíme správne presvedčenie.