Minule sme si s bratrancom zaspomínali na časy, keď sme mali niečo medzi dvadsiatkou a tridsiatkou. Prezradil mi, že vtedy nechápal, ako si môžem dať do čaju desať lyžičiek cukru.
Zarazená som zareagovala: „To som vážne robila?“
Ja sama viem, že som chrúmala cukor po kockách celý deň, lebo som si myslela, že si z neho telo vyrobí všetko, čo potrebuje. Avšak na tých desať kociek v čaji som už zabudla. Keď ma presvedčil, že presne to býval môj zvyk, vzdychla som si: „Bože, aká som bola hlúpa.“
On však nesúhlasne pokrútil hlavou: „Čoby hlúpa! Tvoje telo si to žiadalo. Telo vždy vie, čo potrebuje a treba mu to dať.“
Tento radikálny názor ma prekvapil a hlboko s ním nesúhlasím. Ako som s cukrom skončila, som opísala v článku Koľko cukru môžem.
Som si istá, že telo síce vie, čo potrebuje, ale my ho nesprávne počúvame. Inak by som na prahu tridsiatky netrpela útrpnými bolesťami hlavy, pokazenou pleťou a striedavými náladami – teda problémami, ktoré som po odstránení cukru z mojej diéty ihneď vyriešila.
Veta „telo si vypýta samo, čo potrebuje“ znie logicky a nevinne – ale v skutočnosti môže byť veľmi zavádzajúca. Ako by to vyzeralo, keby ste niečo podobné povedali alkoholikovi? Aj pri takom prípade si telo pýta, čo potrebuje, ale nie to, čo mu prospieva.
Je však pravda, že medzi ľuďmi sú rozdiely. Pre niekoho je vhodnejšia viac sacharidová strava, iného časom privedie k cukrovke. Záleží to od toho, akú máme genetickú výbavu.
Gény sú pre mňa veľmi zaujímavou témou. Minulý týždeň som si sadla na chvíľu k televízoru a natrafila som na dokumentárny film o dvojičkách. Napriek tomu, že som mala v pláne inú prácu, nedokázala som vstať a odísť od televízora, a tentokrát to neľutujem.
Ako je možné, že dve deti, ktoré sa narodia s rovnakými génmi, vyrastajú v rovnakých podmienkach a sú často natoľko podobné, že aj vlastná matka ich má problém rozpoznať – a napriek tomu skôr či neskôr majú vo výzore predsa len isté odlišnosti.
Napríklad naše známe Twinsky Veronika a Daniela Nízlové sú skoro rovnaké a predsa je Daniela o pár centimetrov vyššia. Rovnako sú aj papilárne línie na prstoch dvojičiek vždy iné, čiže podľa odtlačkov prstov sa rozlíšiť takisto dajú. Ešte zaujímavejšie je, že aj pes dokáže jednovaječné dvojičky rozlíšiť podľa pachu.
No napriek tomu až donedávna vedci nedokázali nájsť v génoch novonarodených jednovaječných dvojčiat žiadnu odchýlku, aby vedeli identifikovať, ako je možné, že dve osoby s identickým genofondom sú predsa len rozdielne.
Nedávno však prišiel vedecký zvrat. Čítala som dokument, v ktorom bolo uvedené, že gény dvojičiek sa menia v dôsledku spôsobu života. Bol tam spomenutý prípad, kedy z dvoch žien jadnovaječných dvojičiek ženského pohlavia sa jedna v dospelosti rozhodla zmeniť svoje pohlavie, lebo to tak cítila.
Je nepochopiteľné, že až takéto rozdiely môžu medzi nimi byť napriek tomu, že majú identické gény. To však znamená, že existuje významná možnosť, ako svoje gény môžeme my sami ovplyvniť štýlom svojho života. Preto je veľmi dôležité, ako sa rozhodujeme, ako sa stravujeme, ako rozmýšľame.
V jednom z predchádzajúcich článkov som vysvetlila, ako je možné, že Francúzi toho zjedia toľko, ale takmer vôbec nepriberajú. Poviem Vám ďalšie tajomstvo – špeciálne pre tých, ktorí to bez poctivej sladkosti (inými slovami skutočného bonbónu) naozaj nevydržia.
Francúzi si zvyknú po obede dať na úplný záver malú kávičku s bonbónom – ale iba jedným maličkým. Má to svoju výhodu, cukor síce trochu naruší tráviaci proces, ale o to dlhšie sa človek cíti plný. Zároveň plný žalúdok nedovolí, aby sa koncentrovaný cukor rýchlo dostal do krvi, čím sa zabráni prudkému zvýšeniu inzulínu a ukladaniu tuku okolo pása.
Ak ste rozhodnuté zmeniť svoju váhu, a tých sladkostí sa naozaj chcete zbaviť, mám pre vás jeden dobrý tip. Skúste si napiecť mrkvové (prípadne cviklové alebo petržlenové) koláčiky. Sú ideálne ako sladkosť ku kávičke. Mrkva pri pečení zosladne, pretože je to zelenina, ktorá obsahuje relatívne veľa sacharidov. Taktiež obsahuje významné množstvo prospešnej vlákniny. A do tretice mrkva po tepelnej úprave poskytne našemu telu viac výživy ako za surova.
Mnoho druhov zeleniny dodáva telu viac antioxidantov, keď sú tepelne spracované. Varená mrkva obsahuje až o 14% viac karotenoidov oproti surovej mrkve. Telo premieňa karotenoidy na vitamín A, ktorý je dôležitý pre rast kostí, imunitný systém a zdravé oči, ako som písala v článku o akrylamide.
A možno to znie neuveriteľne, ale ja sa dnes cítim zdravotne oveľa lepšie ako v tridsiatke. Som si istá, že za to môže zmena môjho jedálnička, obmedzenie cukru a konzumácia zeleniny.
A keď už o tej mrkve píšem, spomenula som si na starý zlatý recept, až sa mi slinky zbiehajú: surová strúhaná mrkvička s jablkom a citrónom. Robievala som to deťom, keď boli malé a bola to skutočná pochúťka.